Neprekvapilo ma, že nevychovaní návštevníci čmárajú v kostoloch po stenách aj napriek upozorneniu.
Prekvapilo ma, že sme mohli mať omšu v akomkoľvek kostole. Nášmu sprievodcovi-kňazovi, stačilo deň vopred zavolať a termín bol dohodnutý. Prišli sme, kňazi si kdesi vzadu v sakristii požičali ornáty, odslúžili omšu, rúcha vrátili a my sme putovali ďalej.
A všetci ostatní návštevníci, ktorí sa v čase našej bohoslužby ocitli v danom priestore zachovávali úplne ticho. Mali sme, napríklad, omšu v jaskyni v Getsemantskej záhrade, v Bethleheme (o 5,45!!! ráno) priamo na mieste, kde stáli jasličky v podzemnej jaskyni. I pod holým nebom na hore Blahoslavení. Tam si nás fotil neodbytný Japonec, ktorého napokon odohnal jeden z našich ľudí tak, že si začal fotiť jeho.
Prekvapil ma chlapík, ktorý mal nohy zahalené americkou zástavou. Holé ramená, krátke nohavice nad kolená sa v kostoloch nesmú nosiť. Zahalujú si ich ženy aj muži. My sme nosili šály, poťažmo tenké uteráky. Ale nikto za tým účelom nepoužil americkú zástavu - navyše ešte v týždni, keď bol avizovaný útok na Sýriu...
Prekvapila ma uplakaná tvár asi 15-ročnej židovskej dievčiny pri Múre nárekov, ktorá mi uvoľnila miesto. Nebola sama, boli ich tam desiatky uplakaných tínejdžeriek aj zrelých žien. Za plotom, v oddelenom priestore pre mužov, žiaden chlap neplakal....
Prekvapila ma ohľaduplnosť, ba až úcta, s akou vrátila do mojej batožiny veľmi prísne vyzerajúca bezpečnostná letisková inšpektorka ruženec. Malý, naobyčajnejší, z guličiek vystrúhaných z olivového dreva, pre starých rodičov na pamiatku. A žena s dokonale začesanými vlasmi, tuho stiahnutými do copu (ani vlásoček nevytŕčal), bez štipky makeupu, s gumenými rukavicami na rukách, túto drobnú vecičku vrátila do plastového vrecúška a opatrne zazipsovala kapsičku na boku kufra. S trochou fantázie by sa dalo povedať, že ho pohladila.
A najmä ma prekvapilo, že tri náboženstvá dokážu žiť tak blízko pri sebe, tolerovať sa a vlastne i vzájomne prelínať. Aj keď to niekedy v médiách vyzerá úplne inakšie.....
