Zastanem, opriem sa o kovanie zábradlia a s detinskou snahou sa snažím zasiahnuť slinou obrys vozíka pod vodou. Ani na tretíkrát sa mi to nepodarí. Niektoré schopnosti človek jednoducho vekom stráca. Asi k nim patrí aj pľutie na cieľ.
Som ten muž neurčitého veku, na ktorého hneď po stretnutí zabudnete. Už som sa zmieril s tým, že moje meno - Liam, si nikto v pamäti dlho neuchová. Hoci celý svoj život žijem tu v Galway, nikde ma nikto osobne nezdraví. Nerátam, samozrejme, neutrálne žoviálny pozdrav výčapníka v mojom obľúbenom pube – ale aj tam sa ľudia striedajú prirýchlo na to, aby si ma ktokoľvek naozaj zapamätal.
Mojou jedinou vášňou sú dostihy chrtov. Milujem to napätie, vzrušenie viditeľné vo vzduchu i na telách ušľachtilých zvierat. Kone ma, napriek tomu, že som Ír, nijak zvlášť nezaujímajú. Sú na mňa príliš veľké. Chvíľami príliš desivé a príliš animálne. Chrty sú zvieratá tej najsprávnejšej veľkosti. Fascinuje ma hra svetla a tieňa, vystupujúce svaly na ladných štíhlych psích nohách. Uchvacuje ma tá energia, chvejúca sa v šľachách pripravených pretekárov. Milujem chrtie dostihy.
Mám vlastnú dohodu s osudom, nedoprial mi rodinu, nedoprial mi lásku skutočnej ženy a ani tú pozornosť davu už asi nezískam. Takže mám nárok, môžem chcieť po osude šťastie v hre. Na váhy spravodlivosti som už položil priveľa krívd na to, aby ich šťastena neprevážila na moju stranu – na tú MÁ DOSTAŤ. A ja dostávam. Vyhrávam. Pre mňa a moje výhry bežia tie najrýchlejšie chrty, vyhrávajú tí najhorší outsideri a rodia sa najväčšie prekvapenia sezóny.
Mám šťastie v hre a nemám lásku. Mám plné vrecká peňazí a srdce prázdne.
Preto tu aj dnes stojím sám, zubaté februárové slnko sa pomaly dotýka striech okolostojacich domov, z mútnej vody sa zdvíha zápach stuchliny a z diaľky sa ozýva trúbenie áut uviaznutých v podvečernej zápche na moste cez Corrib.
Vtom kútikom oka zachytím akýsi pohyb oproti pri múre lemujúcom zadnú stranu lacného nočného klubu. Múr je celý pomaľovaný. Stena sa vlní a dvíha čiarami nepochopiteľných kresieb i deformovaného písma. Pri počmáranej ploche sa pohybuje mladík v hrubej vetrovke s čiapkou padajúcou na uši. Zanietene maľuje čosi modrou farbou.
Obraz, ktorému sa venuje, odtiaľto nedokážem rozoznať. Vidí sa mi, že je to ľudská postava, väčšia ako on sám. Je modrá, modromodrá - ako nebo nad Aranskými ostrovmi v letnom poludní, prechádza do černavých hĺbok ako pobrežné skaly pri majáku Black Head v Galway Bay. Prižmurujem oči, priostrujem, ale stále neviem, čo to vlastne kreslí. Podídem pár metrov hore prúdom, kde je mostík ponad lenivo sa plaziacu vodu. Až keď prejdem na druhú stranu, vidím, čo vlastne ten pouličný umelec maľuje.
V nadživotnej veľkosti, s roztiahnutými rukami a čiernou svätožiarou tam na múre predo mnou stojí anjel. Rúcho má zvlnené akoby spoza rohu fúkal vietor, ruky má zopnuté v modlitbe.
Je trochu nepekný, drsný ako múr, na ktorom je namaľovaný.
Ale tvár, tvár má nádhernú. Neviem, nikdy ma ani nenapadlo pozerať sa anjelom do tváre, či majú črty žien alebo mužov. No tento tu mi príde, akoby bol nakreslený práve pre mňa. Pozerá na mňa modrými očami s modročiernej tváre. Hľadí mi uprene do očí. Čosi mi vraví, ale ja nerozumiem reči kreslených anjelov.
A v tom mám pocit, tak sa mi len zazdá, že je tu aj niekto iný. Kto sa tiež inak pozerá. Obzerám sa dookola. Ale ten pocit je stále tu. Obzerám sa znovu. A vidím, že v dome za mojim chrbtom, na balkóne na prvom poschodí v pootvorených dverách sedí mladá žena. Napriek tomu, že je dosť chladno a zvečerieva sa, má na sebe len nohavičky a podprsenku. Fajčí labužnícky hlbokými dúškami cigaretu a vypúšťa dym kútikom úst.
Aj ona pozerá na anjela.
Potom zachytí môj pohľad, usmeje sa na mňa, zahodí cigaretu do vody pod balkónom a postaví sa. Je nevýslovne krásna, naozaj dokonalá. V tieni blížiaceho sa mraku jej pokožka hrá do modrastými odtieňmi. Možno jej len je zima. Vchádza dovnútra a zatvára za sebou balkónové dvere.
Cítim sa opäť sám, opustený. Anjel sa na mňa díva s výzvou. Neodolám. Pristupujem k vchodovým dverám domu, v ktorom zmizla krásna žena. A tie sa práve v tom okamihu otvárajú. Stojí v nich žena v hrubom župane a má fantasticky, neskutočne modré oči. Hľadí nimi priamo na mňa.
„Poď ďalej, Liam. “
A ja cítim, ako sa do tej modrej hlbočiny jej očí ponáram.
Pätnásteho februára v skorých ranných hodinách vylovili z rieky Corrib telo neznámeho muža v stredných rokoch. Usmieval sa a v rukách držal opasok z modrého župana. Príčinu jeho smrti sa nepodarilo zistiť.
