Les na bratislavskom Kamzíku dôverne poznám. Z Kramárov, popri potoku poza kolibské ateliéry a povedľa cesty na Kamzík... Chodievam tadiaľ každý deň skoro ráno.
Šla som tým lesom, brodiac sa v hlbokom snehu vianočnej fujavice, za mnou ostávali len moje osamelé stopy a otlačky psích labiek. Zo zamrznutých vetiev sa sypali ľadové úlomky a stromy ticho sústrastne vzdychali.
Šlapala som do tohto kopca za ukrutného lejaku, ktorý štípal na tvári a stromy mi povzbudivo kývali na pozdrav.
Tešila som sa ich nežným púčikom, ktoré rovnako ako my, ľudia, netrpezlivo a dlho čakali túto jar na teplé slnečné lúče.
S každým z nich som ráno vítala nový deň.
Stromy umierajú postojačky - kedysi napísal jeden básnik.
Tieto však neumreli, niekto ich zabil. Masaker motorovou pílou.....
PREČO ???
(Bratislava, les naľavo od Cesty na Kamzík, 28.5.2013)
