Skúsila som formulovať otázku inakšie.
ˇČím vonia Dunaj?“
To sa už trochu zamyslel, zabral pádlom, prižmúril oči.
„Vonia vodou. Sladkou vodou. Rybami. Rozpálenými okruhliakmi na brehoch. Dobrodružstvom.“
Ako snaživý háčik som chcela kapitánovi pomôcť. Pokračovala som.
„Niekedy vietor donesie vôňu kvitnúcej repky z polí! Alebo od motoráku zavanie pach benzínu......
Potiahla som nosom.
"Aj teraz cítim čosi zvláštne vo vzduchu.... neviem to popísať....“
Poetická chvíľka pominula, kapitán pritiahol pádlo.
„To je dym, niekde niečo pália.“
Prvýkrát som toto leto pádlovala z Bratislavy pod Komárno. Pre ozajstných bratislavských vodákov je to smiešna vzdialenosť, no pre mňa to bol nádherný jedinečný zážitok.
Nie, Dunaj nie je len ten pás vody, čo vám zavadzia, aby ste prešli v Bratislave z mesta do Petržalky. Ani tá mútna prudko sa valiaca voda, keď sa rieka vybrežuje na petržalskú stranu. Nie je to problém ani prekážka, je to dar.
Fascinujúca živá rieka. Tvor, organizmus, čosi viac než len množstvo vody.
Je to poézia.
Ale len zblízka, z úrovne hladiny, naozaj ochutnáte jej čaro. Výletná loď, rýchly motorový čln či jachta, to vás k rieke nijako nepritiahne. Ostávate ľahostajní a bez záujmu. Doslova nad vodou.
Keď si však v riečnej vode omočíte prsty odreté od pádla, keď sa do vôd Dunaja hodíte rozpálení letným slnkom do žerava, až vtedy vám Dunaj zalezie pod kožu a osedlá si vás.
A keď vám za namáhavú celodennú drinu hodí k nohám západ slnka nad vodou a pláž plnú mušlí.
Poviete si, nič nie je také krásne ako Dunaj.
