Bolo by však správnejšie napísať pančucháče. Pančuchy sú z technického hľadiska len prerastené ponožky, ktoré vynaliezaví ľudia prinútili žiť v páre podväzkovým pásom. Pančucháče sú spacifikované pančuchy, ktoré sú v rozkroku zošité bezpečným švíkom.
Pančucháče hrubé, bavlnené, také tie ryhované, bližšie neurčených farieb - najčastejšie sračkovohnedé - sú najasexuálnejším kusom odevu, aký sa len dá predstaviť. Patria k detskému veku rovnako, ako sopeľ pod nosom a chrasty na kolenách. Ale také dospelé pančucháče - to je niečo iné.
Najbežnejší je ženský variant - silónky. Sú veľmi svojhlavé a vrtošivé, keď majú svoje dni zlomyseľne púšťajú očká a krútia sa nesprávnym smerom. Od pohľadu spredu vytvárajú často nežiadúcu buchtu alebo po anglicky camel toe.
Niektoré pančucháče, (mužnejšieho?) razenia majú umelecké ambície - obľubujú pastelové farby, priľnavé materiály, ktoré okoliu nič nezatajujú, ba dokonca odhaľujú viac ako je k dispozícii. Tie zväčša skončia v balete alebo v divadle.
Ďalším poddruhom pančúch (tzv. bezchodidlových) sú rytierky - napriek honosnému menu sú to bojazlivci, ktoré sa schovávajú pod mužské gate. Bývajú to hypochondri, závislí na teple, ktorí sa zväčša obávajú o svoje zdravie, až celkom od strachu zbelejú.
Iné sú vyslovené športové typy, baví ich pohyb na čerstvom vzduchu, trú sa rady jedna o druhú - mávajú krátke, pokolenové nožičky a baculatú ritečku, aby sa im dobre sedelo na bicykli.
Podaktoré pančucháče životom vyslovene zhrubli, zodolneli a stali sa doslova nepremokavé, čiže neoprénové. Neprepúšťajú vodu nielen zvonku do vnútra, ale i zvnútra von, nemávajú uzavreté chodidlá, aby kolobeh tekutiny mal kde pokračovať. Ich aplikácia niekedy vyžaduje techniky hraničiace so sado-maso.
Vo všeobecnosti však možno povedať, že pančucháče sú jedna druhej verné a ostávajú v monogamných zväzkoch až do konca svojho funkčného obdobia. Život končia deravo a niekedy i smrduto.
