Ale vodítko tu predsa bolo, len jednodenný splav to bude. Tam aj späť nás odvezie autobus s vlekom na lode.
Potom som si spomenula, že popri ceste do Viedne je vidieť smerovky „Bruck am Leitha“.
Aby som vás nenapínala. Leitha je rieka, skôr riečka, v Rakúsku. Po slovensky sa volá Litava.
Internety píšu „Vzniká pri mestečku Haderswörth sútokom riek Schwarza a Pitten, prameniacich vo Fischbašských Alpách. Preteká Viedenskou kotlinou, západnou časťou Malej dunajskej kotliny a ústi do Mošonského ramena Dunaja.“
Skoro každý z nás sa však s Leithou stretol.
Či na obyčajnej ceste do Viedne, kde sú vyššie spomenuté smerovky. Preteká tiež popod diaľnicu do Viedne a keď idete na nákup do Parndorfu, tak riečku prekročíte v Gattendorfe. I na ceste do Mosonmagyaróváru cez ňu mestským mostom prejdete.
Čo ma na nej však zaujalo najviac, pri štúdiu podkladov pred samotnou plavbou, že kedysi bola veľmi významná. Tvorila hranicu medzi Rakúskom a Uhorskom (po rakúsko-uhorskom vyrovnaní) a delila ich na Predlitavsko a Zalitavsko. Dejepis ma nikdy nezaujímal, no myslím si, že táto informácia sa ku mne nikdy nedostala. Krátka slovná anketa môjho okolia ma presvedčila, že ani mnohí iní ľudia o Litave nevedia.
(„Andrej, teba sa to netýka! Ty si mi pokazil celý prieskum nevedomosti.“)
Ale musím sa priznať, že odkedy vodáčim, moje vedomosti, geografické i dejepisné, sa vo všeobecnosti prehlbujú.
Litavu sme splavovali z Pachfurthu do Gattendorfu. Podľa mapy len 20 kilometrov. ALE akých!
Nemyslím tým vzhľadovo – Litava je ako Malý Dunaj, meandruje medzi poliami a lesíkmi, brehy vyššie a porastené stromami, kríkmi a prerastenou trávou. To ALE sa týkalo splavnosti.
Hladina bola nízka. Ešte o 5 cm menej a uviazli by sme na štrku hneď v druhej zákrute. Litavu nikto neudržiava splavnú. O to sa vraj starajú záplavové vody. Ale tie už dlhší čas neboli.
Takže, každých pár sto metrov sme sa vyhýbali napadaným stromom, konárom trčiacim z vody a niekoľkokrát sme si museli ľahnúť do kanojky, aby sme prírodnú prekážku podplávali. Raz som dokonca musela vyliezť z kanoe (to háčikovia niekedy musia) a ako opica balansovať na kmeni, aby sa kapitán dokázal s loďou pretlačiť ponad prekážku. Do uvoľnenej kanoe som opäť štvornoho, ako opica, zliezla.
Dvakrát nebola iná možnosť len preniesť lode po brehu. Litava je malá riečka ale brehy má príkre. Plaziť sa po všetkých štyroch takmer kolmým brehom, hojne porasteným pŕhľavou, nie je celkom príjemná záležitosť. Potom ťahať loď na breh, dať ju na kolieska a odtlačiť ju pár metrov ďalej, dá zabrať každej posádke.
Prvá prenáška bola kvôli hrádzke z kameňov. To je prirodzená prekážka, ktorá sa vyskytne na každom toku.
Tá druhá prenáška bola trochu smutnejšia.
Krížom krážom napadané stromy boli poprepletané neskutočným množstvom najrozličnejšieho prírodného i neprírodného smetia zanoreného do nánosov bahna z okolitých polí. Bolo treba nájsť miesto a cez súvislý porast kríkov a stromov doslova vytlačiť loď hore brehom.
Narobili sme sa na tých 20 km kone a trvalo nám to viac ako 4 hodiny.
Jednej posádke sa podarilo zahučať do vody hneď dvakrát. Ostatní sme ostali suchí. Na brehoch sme nestretli jediného človiečika. Stretli sme len jeden sklad rezného dreva, mohutnú kamennú budovu (vraj mlyn) a asi šesť veterných vrtúľ na horizonte. Preplavili sme sa popod tri obyčajné a jeden diaľničný most.
V Gattendorfe sme sa odmenili viedenským rezňom s najlepším zemiakovým „klzkým“ šalátom, aký som kedy jedla.
V autobuse sme skonštatovali, že je škoda, že Litava - kedysi tak dôležitá - sa dnes zmenila na zanedbaný väčší potok, ktorý nikoho nezaujíma. Pritom by to mohla byť pekná, príjemná a bezpečná plavba, vhodná aj pre neskúsenejších vodákov.
Litava, Leitha či Lajta by si to zaslúžila.
