Ľadové Medvede osireli

Písmo: A- | A+

„To mi teraz nedávaj. Nechcem to. Keď nemáš presne, tak ja to jednoducho nechcem! Čo som banka, aby som mala drobné, aby som ti mohla vydať???... Jedinú povinnosť máte ako členovia a aj na to zvysoka kašlete.“

To boli prvé slová, ktoré som od nej počula. Stála som nesmelo bokom od skupinky ľudí v plavkách, na brehu jazera na bratislavských Zlatých pieskoch. Bol september a všetci tak nejak organizovane chaoticky liezli a vyliezali z chladnej jazernej vody. Muži aj ženy v modrých tričkách s bielym okrúhlym logom, na ktorom sa biely medveď spokojne vezie na ľadovej kryhe.

Rázna žena menšej postavy s mahagónovým prelivom na krátkych vlasoch sa otočila ku mne a s otázkou v očiach ma hlasne oslovila.

„E! Eee? Chcete niečo?“

Hanblivo som si odkašľala a spýtala sa. Otázku som smerovala k onej žene, vyzerala, že to tam má na povel.

„Môžem sa s vami okúpať?“

Magda (lebo to bola Magda, ako som sa hneď vzápätí dozvedela) urobila krok mojím smerom a zoširoka sa na mňa usmiala.

„Jááásne. Poď. A plavky máš?“

Tak som sa ja osobne zoznámila s otužileckou legendou. Celoživotnou tajomníčkou najstaršieho združenia otužilcov Ľadové Medvede, Bratislava (ĽMB). Nepochybujem, že desiatky, ba priam stovky, otužilcov a otužilkýň sa s ňou za tých dvadsať rokov nejako podobne spoznali.

Bola medzi tou pôvodnou skupinkou priekopníkov otužovania na Slovensku. Úplne na začiatku ju Jožko Makai oslovil, či by nerobila tajomnícku združeniu. Že sa chystajú založiť nejaký klub a potrebujú schopného človeka, čo by sa staral o agendu. Keď som sa Magdy pýtala, či už aj ona vtedy otužovala, odpovedala mi, že ani nie. Ale plávať ju bavilo a studená voda jej nevadila. Tak súhlasila.

Na oné počiatočné časy spomínala. „To ti bolo úplne iné ako teraz. Chodili sme po mestách a dedinách po celom Slovensku. Propagovali otužovanie vlastným príkladom. Všade nás pohostili, uctil si nás sám starosta a kopec ľudí sa prišlo pozrieť, ako sa kúpeme. Raz nás aj na korbe náklaďáku k rieke vyviezli.“

Už si nepamätám, kde presne to bolo. Za tých dvadsať rokov toho boli stovky zážitkov a príhod. Magda často nostalgicky spomínala.

„Bolo nás len zopár a poznali sme sa dobre. Takí kamoši sme boli, starší aj mladší. A Vlado Skovajsa ti nás držal nakrátko, ako na vojne. Aj rozcvičku sme museli robiť na brehu pred plávaním.“

Od príkladu vlastným plávaním bratislavské medvede prešli k organizovaniu akcií pre iných otužilcov. Nielen v Bratislave. Všelikade.

Magda mi s údivom v hlase pri plávaní v seredskom Váhu porozprávala...

„Aj toto sme kedysi organizovali my. Teda ja. Ale, že naozaj všetko. To som ti musela aj ľadovú vodu počítať na kubíky, aby som vedela povedať v priehradnej elektrárni nad Sereďou, aby o toľko zvýšili prietok vody vo Váhu. Že si ideme v nedeľu poobede zaplávať do rieky. Aby bolo vody dosť na plávanie, ale zas, aby nás nespláchlo až niekam do Dunaja.“

Mne bolo dopriate Magdu poznať až v roku 2016. Strávila som s ňou hodiny cestovania v aute na akcie otužilcov i z akcií. Pri organizovaní našich ĽMB akcií aj pri hosťovaní na akciách iných klubov.

Rozprávala veľa, rada a o všetkom. Cestovať s ňou po Slovensku bolo ako mať pusteného audiosprievodcu. Hlasitého a obsažného. Magda so svojimi dôchodcami prechodila doslova celé Slovensko. Bola tak rozlietaná a rozcestovaná, že, keď ste jej zavolali, aby ste si dohodli stretnutie, vždy sa dožadovala odkladu, keď bude doma pri kuchynskom kalendári, aby si pozrela, čo v ten deň má. Vianočné trhy, turistické trasy, divadelné predstavenia. To všetko stíhala a všetko si poriadne naštudovala. Potom to v realite vyzeralo, napríklad, takto....

Sedíte s ňou v aute na diaľnici niekde smerom na Žilinu a Magda mávne rukou smerom k neurčitým zeleným kopcom v diaľke. „Tam ti je taký kaštieľ! Ani sa o ňom nevie. Ale pekná expozícia nábytku tam je. Raz sme sa tam vybrali a boli zatvorení. Tak sme si urobili výlet do miestnej krčmy, aj tá bola pekná.“

Poznala všetkých ozajstných slovenských otužilcov po mene. O každého sa zaujímala, s každým rada podebatovala o rodine, zdraví a milostnom živote.

Akcie Ľadových Medveďov, Bratislava za tie roky zvládala organizovať doslova sama. Predsedovia sa menili, Magda ostávala. Vedela kedy, kam a komu napísať, žiadať povolenie, zavolať na kapitanát. Bola žijúcou kronikou ĽMB a jej byt našim archívom.

Už jej niet.

Na Dunaji
Na Dunaji (zdroj: M. Hindi)

Sú ľudia, ktorí, keď sa pominú, budú chýbať len zopár ľuďom a ich odchod z tohto sveta si vlastne nikto ani veľmi nevšimne...

A potom, sú ľudia, ktorých stratu oplačú mnohí.

Sú to tí, ktorí do tváre tohto sveta vyryli tak hlbokú brázdu, že ostanú nezabudnuteľní.

Autentickí, svojskí, skvelí, so širokým úsmevom i srdcom.

Magdaléna Chudá.... Magdi, Magda, Magduška.

Nech ti je ľadová voda ľahká a tvoja plavba pokojná.

Skryť Zatvoriť reklamu