Každý máme svoj spôsob recyklovania. Vracania vecí do používania. Niekto rozdáva veci po malých deťoch kolegom a kolegyniam. Niekto staré rožky mrví holubom. Niekto vracia plastové obaly nápojov do automatov. Niekto zbiera kovový odpad a vozí ho do zberu.
Všetky tieto postupy a prístupy majú jedno spoločné. Zúžitkuvávajú veci už raz zhotovené.
Moja dcéra zachraňuje jedlé veci odsúdené do odpadu. Potraviny tesne pred dobou záruky. Vo Švédsku je taká stránka, že tam si týchto odsúdencov objednáte a zachránite ich pred zničením. Jednoducho ich zjete 😊
Detské oblečenie nosí do obchodu, kde jej za to vytvoria kredit a ona z toho kreditu nakupuje detské oblečenie väčšie.... Vraj je to už aj v Bratislave.
Ja zas rada navštevujem záložne. Viete, že sa v hovorovej češtine záložňa povie „frc“?
Moji známi nevedeli. Keď som povedala vetu: „Veď v tom frce by žiadne šmuky nemali.“ Nikto mi nerozumel. Asi som už naozaj staromódna. V preklade som povedala, že v záložni by nemali žiadne bezcenné bižutérie. Že, keď to už vykúpili, je to striebro alebo zlato. S históriou. S dušou.
Rada sa kochám pohľadom na veci, ktoré si už niekto predtým kúpil a mal ich rád. Náušnice, retiazky, prstene. Keby vedeli rozprávať, čo všetko by mi vyklebetili.....
Mám kolegyňu, ktorá objavila čaro sekáčov. Majú s partnerom spolu štyri deti. Tak sa jej nedivím. Ale aj ja sa niekedy ponorím do kôpok textilu a ňúram. Len je tu nevýhoda, že daný kus je len jeden, nemá viac veľkostí. Oná kolegyňa sa zmestí naozaj do všetkého. My, priestorovo výraznejší, takú výhodu nemáme.
Veci, ktoré nepotrebujem, rada posuniem ďalej. Modelové šaty mladším, odraté kabelky dievčatkám na hranie. Elektroniku posúvam do autodielní a domovov dôchodcov. Keď som likvidovala otcovu pozostalosť, tak som krásnu veľkú bibliu venovala kostolu, do ktorého rád chodil.
Knihy nevyhadzujem nikdy. Nosím ich do miestnej knižnice. Položím na poličku, na to určenú, snáď sa nájde čitateľ, ktorému sa zapáčia.
Jedlé odpadky (mäsové), nosím tuto za dom, našim mašiškám (mačkám), oni sa tomu vždy potešia.
Separujem odpad. Poctivo. Naučila som sa to už pred 15timi rokmi v Írsku. A pravidelné návštevy Škandinávie ma v tom zdokonaľujú.
Nerada počúvam argumenty, že iní to tak nerobia, tak prečo by som to mal/mala robiť ja? Lebo! Niekto to musí robiť, aby sa to ujalo. Niekto musí byť ten prvý. Ja tým prvým rada budem.
Inak...čo takto zrecyklovať staré priateľstvá?
Zavolajte kamošovi, kamoške zo základnej školy... Alebo kolegovi spred desiatich rokov.
Možno budete príjemne prekvapení.
