Pomaly rozlepíte jedno oko. Vo vzdialenosti niekoľkých centimetrov vidíte oko druhé. ktoré sa na vás uprene pozerá, ba nebojme sa povedať, civí. (Ak máte menšie deti - je to dieťa, ak máte deti dospelé - je to pes). Civiaci tvor nevydáva žiadne zvuky, vie, že je to zakázané. On len pozerá, to zakázané nie je. Vy civiaka zaženiete šepotavými pokynmi pred televízny prijímač (dieťa) alebo na brloh (pes). Pokúšate sa opäť pokračovať v rozsnívanom sne. Ale civiak sa vracia do pôvodnej pozície. Vám napokon prsknú nervy, vstanete z postele v nekresťanskú hodinu.Vonku je čerstvo napadaný bielučký sneh, to je vlastne dôvod, prečo došlo k civeniu... ÍSŤ VON! Do snehu!!!! TERAZ!!!
Mne sa to stalo dnes ráno ešte pred ôsmou. Letmým pohľadom som skontrolovala teplomer za oknom, a pridala ešte jednu vrstvu oblečenia. Sebe, nie psovi. Teeny sneh a zima nevadí. Keď sme po pár minútach vstúpili do lesa, nádherne bieleho, bolo tam úplne ticho. Odpustila som rodinnému civiakovi to skoro ranné vstávanie. Boli sme len niekoľko sto metrov od frekventovaných bratislavských ciest a predsa sme boli úplne samy. Stromy okolo nás ticho spali zimným spánkom, sneh pod nohami jemnučko šuchotal a bielymi briežkami viedli len retiazky stôp drobných zvieratiek. No nádhera. Svetla nebolo veľa, skôr málo. Ale skúsila som to zachytiť.
Keďže les bol tak zvodný, ľudia žiadni a ani tých -5 nebolo cítiť, dali sme si náš obľúbený väčší okruh - od Magurskej, poza televíznu vežu, popri Červenom moste, späť nad Onkologický ústav. Stretli sme dve autá - na prvom parkovisku pri Somárskej lúke a dvoch psov s majiteľkami. Pri spiatočnej ceste tú teplotu pod bodom mrazu začalo byť cítiť a čumáky nám obom začali zamŕzať. Ešte sme sa pozreli z lúky s výhľadom na Bratislavu -
- na spáčov, zápecníkov, vyspávačov, leňúchov a ponáhľali sme sa aj my domov - samozrejme, do teplej postele..... Rodinní príslušníci sa za tie dve hodinky postarali o tom, aby nevychladla!
