Dcére sme dali prepichnúť uši, až keď bola dostatočné veľká na to, aby si to sama želala. V tom čase ešte neexistovali nastreľovacie pištole a také podobné veci. Bolo treba naozajstné zlaté náušnice, visiace, nie nastrkovacie, nechať aspoň 24 hodín vydezinfikovať v liehu. Alebo nejakej podobnej tekutine, nie v rume!
A potom sa s tou nádobkou šlo na chirurgiu a tam sa ušné boltce nechali prepichnúť ozajstnou injekčnou ihlou a zároveň sa navliekli náušnice. Náušnicami bolo treba v uchu pohybovať, aby sa dierka nezapálila ale pomaly prerástla.
Komplikované. No, veď minulé storočie.
Doma sme žiadne náušnice spĺňajúce vyššie uvedené podmienky nemali. Ale stará mama si spomenula a zo šuflíka vytiahla svoje detské náušničky – hovorilo sa im šošovičky. To bolo presne to, čo sme potrebovali.
Dieťa bolo ušne prederavené a vydezinfikované náušnice aplikované.
V nasledujúcom období, už bola skoro školáčka, si vytvorila jeden zo svojich prvých zlozvykov. V rozpakoch si náušničky poťahovala. Keďže náušničky pochádzali z medzivojnového obdobia, boli trochu opotrebované a ľahšie sa otvárali. Odporúčali nám ich dať zaplombovať u zlatníka, ale to sa nám zdalo dosť obmedzujúce.... lebo, ak by ich už nechcela nosiť, respektíve vymeniť za iné... muselo by sa ísť znovu k zlatníkovi.
Čas uplynul, dierky sa zahojili a náušnice sa obmieňali. A jeden deň sme s úžasom zistili, že šošovičky nie sú dve... ostala len jedna. Kde sa podela tá druhá, nikto nevedel. Bývali sme u mojich rodičov. Keď sme sa o rok sťahovali do vlastného, prebehla celková deštrukcia domácnosti. Čo zobrať a čo nechať. A pri tej príležitosti sa pod vešiakom v chodbe, zviditeľnila oná stratená zlatá náušnička-šošovička.
Zahrnula som ju opäť do domáceho zlatého pokladu a spolu sme sa odsťahovali do nového bytu. Dcéra podrástla, vyrástla nielen z topánok ale i z detských náušničiek.
Ležali teda ticho, v šperkovnici. NIK ich nenosil. A zrazu po pár rokoch, zistila som náhodne, že v šperkovnici opäť leží len JEDNA náušnička. Kde je druhá, netušil nik.
Opäť uplynulo pár rokov, v chodbe sme menili koberec za plávajúcu podlahu. A ľaľa, koťuha malá zlatá, si tam ležala pod kobercom. Ako sa tam dostala, je záhada už tohto storočia! Ale jedno je jasné, ona sa len zatúlala, nechcela sa stratiť. Možno sú tie náušnice ako labute, majú jedného partnera na celý život.
Zopla som obe náušničky dokopy, aby sa zas nerozdelili a uložila do chránenej priehradky v šperkovnici. Tam si spokojne polihujú až dodnes deň.
Sú to vlastne staré dámy. Majú viac ako 80 rokov.
Schovávam ich pre svojich škandinávskych vnukov.
Nie, že by ich nosili oni. Teda, pokojne by mohli, keby by chceli. Ale možno budú mať malé blonďavé dcérenky, ktoré s úžasom a radosťou budú nosiť storočné slovenské zlaté náušničky. Stará mama by sa určite potešila.
A ja tiež.
