Trúfam si povedať, že viem, o čom hovorím. V Dunaji plávam dvakrát do týždňa, už štvrtý rok. Od januára do decembra. Bez ohľadu na teplotu vody, či vzduchu. Jediné, čo obmedzuje moje plávanie, je výška hladiny Dunaja. Nad 4 metre už zodpovední plavci a vodáci do tejto rieky nelezú.
A všetkým tým pochybovačníkom a posmešníkom vždy odpovedám. Že za celý ten čas som nemala žiadne vyrážky, kožné ekzémy, tráviace alebo dýchacie problémy, ktoré by súviseli s dunajskou vodou a jej kvalitou. Ale že také problémy mávam celkom často na obľúbených bratislavských kúpaliskách.
Samozrejme, že v Dunaji sa nájde, najmä po daždi, alebo, keď sa v Alpách topí sneh, kopec mechanických nečistôt. Konárov, haluzí a takého podobného bordelu pláva na hladine veľa (to v čase veľkej vody a vtedy sa nepláva). Ba aj samotnú vodu nezriedka mútia mikročastice kameňa z ľadovcových morén, ale ani tie zdraviu neškodia.
Ale tečúca riečna voda má v sebe ukrytú takú neuveriteľnú životnú energiu, že ňou celý nasiaknete. Prestúpi vás skrz naskrz a keď sa k nej pridá ranné slniečko, je to relax, aký nezažijete nikde inde.
Dunaj a jeho mágiu som objavila dosť neskoro. Zistiť až po päťdesiatke, že rieka, na brehu ktorej celý život žijete, je taká úžasná, je trochu aj škoda. Toľko času som stratila!
Ale odkedy Dunaj naozaj VNÍMAM, a to doslova celým telom, som ním unesená. Nikdy ma neomrzí pozerať sa na neho z brehu, z kajaku, z mosta či doslova z hladiny. A mám ho rada nielen v Bratislave. I starý Dunaj a jeho ramená mi počarovali.
Našla som dokonca svoje obľúbené miesto. Uspokojuje moju potrebu tesného kontaktu s dunajskými vodami. Sú tu, vlastne, až tri Dunaje.
Z ľavej strany priteká Dunaj svojím novým korytom spod vodného diela Gabčíkovo, sprava sa vynára starý Dunaj, trochu pokrútený labyrintom ramien a zátok a rovno predo mnou sa spájajú do tretieho-nového Dunaja. Väčšieho a silnejšieho než bol ten pôvodný, ten pod Hrušovskou zdržou, kde sa rozdelil.
Dunaj nikdy nie je rovnaký. Ale vždy je krásny.
