Na Záhorí v Záhorí.
Spali sme v lese, pod vlastnoručne postavenými prístreškami, ktoré sme aj vlastnoručne zamaskovali. Celú noc sme držali stráže, pozorovali nepriateľa. Obdivovali farebné svetlice aj kuckali z dymu záškodníckych dymovníc.
Hviezdy na nás svietili ako bláznivé, jelene ručali a huby ticho rástli. Nočné mokro a zima moju bojovú morálku tak nahlodali, že som sa ráno vadila sama so sebou, že to vzdám. Lebo si necítim kríže a mám zmrznuté nohy. Ale akosi nebolo času sa vzdávať. Tábor sme museli urýchlene zbaliť, všetky stopy zahladiť. Potom nás prepadol nepriateľ a utekali sme ako blázniví. Veď nám potom Colin s Jonom za to poriadne vynadali. O Gabovom zlovestnom šepote ani nehovorím.
V plnej výstroji – čo v mojom prípade bol len 15 kilový ruksak – ale aj boli takí, čo mali na sebe nepriestrelné vesty, zbrane, zásobníky – sme putovali kilometre po ceste. Hádzali sa k zemi, behali do strmých briežkov a vyhýbali sa autám so sobotňajšími hubármi.
Výživné to bolo tak, že po tomto chodeckom výkone to 8 muži vzdali. Ostalo 25 zablatených, spotených ale odhodlaných bojovníkov a 2 bojovníčky. Colin nám dal do tela štafetou, poprekladanou klikmi, drepmi, angličákmi a inými lahôdkami. Jon nás dorazil brušákmi s obľúbenou kladou.
Tým skončil fyzický drill a šlo sa do ozbrojenej akcie. Keďže môj vzťah k strelným zbraniam je viac ako vlažný, túto časť som už vypustila. Stačilo mi aj tých 24 hodín, ktoré sme strávili prípravou v lese.
Som bohatšia o skúsenosť, že ešte stále dokážem posúvať svoje fyzické limity. Že zvládnem behať aj s nohami, ktoré sa podobajú roztrasenej cukrovej vate. Že skupina je tak silná, ako je jej najslabší člen. Že partiu vytvoria spoločné zážitky a nezištná pomoc. Že v nočnom lese vám spolubojovník požičia svoj vojenský make-up (maskovacie farby) a vy pomôžete zas tomu, ktorý nevládze niesť svoje veci.
Delíte sa o vodu, smiech i hroznový cukor.
Páči sa mi tento zvláštny svet.
