Viete, čo sa mi tam najviac páčilo? Že mi, naozaj dospelí, chlapi v rámci privítania či pozdravenia, s náznakom bozkávali ruku. Mne, tínejdžerke. Cítila som sa ako princezná z rozprávky....Taká obdivuhodná a obdivovaná....
Doma sa mi to totiž nikdy nestalo.
Ja viem, kultúrne a sociálne stereotypy. Ale.... nemohlo by to byť aj tu, na Slovensku?
Cestujem často.
Po celej Európe.
Všade mi, ako žene a navyše, tak trochu seniorke, prejavujú úctu. Pridržia dvere, ponúknu miesto na sedenie, pridvihnú kufor. Nič násilne. Vyplynie to zo situácie a ja sa poďakujem. A na oplátku, celosvetovo, naozaj všade na tejto zemi, fungujem ako smerovka, databáza informácii a tá, čo evidentne, vie kam a kedy.
Vždy sa ma niekto opýta, čo má robiť a kam má ísť. A ja, zväčša, viem. Vyzerám zorientovanie a zodpovedne. Vždy mi za radu poďakujú.
Nikoho nezaujíma, čo mám na sebe oblečené.... aké farby.... a ako vyzerá môj laptop.
Ide o to, čo som a čo ponúkam druhým. Ako pomôžem. Ako prospievam iným.
V Švédsku muži vstanú od stola a poďakujú ženám za pripravené jedlo. A, keď varia muži, ženy sa im tiež poďakujú.
A idú spolu umyť riad...alebo naložiť umývačku riadu.
Volá sa to REŠPEKT.
