Juana de Asbaje y Ramírez de Santillana, tak znie jej občianske meno, sa narodila ako nemanželské dieťa v roku 1648 alebo 1651 v Novom Španielsku. Historicky sa jeho územie rozprestieralo od súčasnej Kolumbie až do Kalifornie, Texasu, Arizony a Floridy. Kolóniu spravoval miestokráľ, delegovaný španielskou korunou.
Juanino nadanie sa prejavilo už v útlom veku. Svedčí o tom jej predčasné zvládnutie čítania pomocou šibalského podvodu: Pokračujúc v rozprávaní o svojej náklonnosti, o ktorej vám chcem podať podrobnú správu, poviem vám, že som ešte nedovŕšila tretí rok svojho života, keď matka poslala staršiu z mojich sestier do jednej z tých škôl zvaných Družky. Láska i neposednosť ma prinútili, aby som ju nasledovala, a vidiac, že ju tam vyučujú, zahorela som takou túžbou naučiť sa čítať, že som sa pokúsila oklamať učiteľku a povedala jej, že matka odkazuje, aby ma tiež vyučovala. Ona tomu však neverila, lebo to bolo nevierohodné a podozrivé; aby však vyhovela tomu rozmaru, dala mi lekciu. Pokračovala som v dochádzke a ona pokračovala vo vyučovaní, nie však už zo žartu, pretože skúsenosť ju vyviedla z omylu. Naučila som sa čítať v tak krátkej dobe, že som to vedela skôr, než sa matka o všetkom dozvedela. (Odpoveď sestre Filotei)
Juana prepadla hladu po vedomostiach a ten ju do smrti viac neopustil. S nadobudnutou schopnosťou rozoznávať písmenká sa vrhla na knihy v knižnici starého otca. V piatich rokoch vedela počítať a keď mala sedem alebo osem, spísala svoje prvé literárne dielko - chválu na Eucharistiu. O čosi neskôr sa venovala logike a mladšie deti učila latinčinu, ktorú ona sama zvládla v dvadsiatich lekciách. Naučila sa jazyk Aztékov a zložila v ňom niekoľko poém. Juana bola zázračné dieťa.
Vzdelaná kreolka (v Amerike narodená Španielka) upierala pohľad na hlavné mesto Mexiko, centrum vzdelanosti Nového Španielska. Najprv matku neúspešne žiadala, aby ju v prestrojení za chlapca poslala študovať na univerzitu. O niekoľko rokov neskôr, počas ktorých sa naďalej vzdelávala samoštúdiom, sa jej do Mexika podarilo presťahovať. Príbytok našla u tety, ktorá ju voviedla do spoločnosti mesta i na dvor miestokráľa. Odporúčajúcim listom pre ňu bola rastúca povesť o ohromujúcej inteligencii a mimoriadnej kráse. Vďaka týmto vlohám sa Juana stala dvornou dámou a spoločníčkou miestokráľovnej.
Juana strávila päť rokov pod ochranou miestokráľa a jeho manželky. Odmietla niekoľko sobášnych návrhov, lebo sa chcela venovať štúdiu. Aby miestokráľ preveril jej vedomosti, zúčastnila sa verejnej dišputy so štyridsiatimi vzdelancami z filozofie, teológie, matematiky, histórie, práva, literatúry a ďalších vied. Nepripravená mala odpovedať na otázky učencov. Juana obstála "ako kráľovská galéra odrážajúca útoky niekoľkých šalúp". Stala sa známou osobnosťou španielskej kolónie.
V roku 1667 vstúpila do rádu. Pre ženy to bola jediná možnosť, ako sa intenzívne venovať vzdelávaniu. Juanin vedomostný obzor bol gigantický: študovala teológiu, filozofiu, históriu, literatúru, hudbu, logiku, fyziku, aritmetiku, geometriu, architektúru, právo a astrológiu (to by už snáď stačilo, milá Juana). Okrem toho (a hlavne) písala náboženskú, mystickú, ľúbostnú a dvornú poéziu. Poéma Prvý sen (1692) patrí do zlatého fondu svetovej literatúry. Je autorkou teologických traktátov, divadelných hier a komédií i dvoch prozaických diel, ku ktorým sa radí aj Respuesta a Sor Filotea (Odpoveď sestre Filotei, 1691).
Večnými sľubmi kontakt so svetom nestratila, ba ešte viac sa zosilnil. Hovorňa kláštora sa premenila na salón a centrum kultúry Nového Španielska. Pravidelne ju navštevovali miestokráľ s manželkou, učenci a teológovia. Viedla živú korešpondenciu s adresátmi v Peru, Madride a Seville. Juanina kláštorná cela bola opakom izolácie, akú by sme možno očakávali.
Vo svojich dielach obhajuje právo ženy na vzdelanie a kritizuje nadradenosť jedného pohlavia nad druhým (sexizmus). Azda aj preto mala odvahu zabŕdnuť do oblasti, ktorá bola mužskou doménou - do teológie, kráľovnej všetkých vied. Dielom Carta athenagorica (1690) sa vyjadrila k teologickej otázke Kristovej lásky na sklonku jeho života. Reakcie na traktát boli prudké a zazneli ohlasy, či žena má vôbec právo sa k týmto otázkam vyjadrovať. Najväčším kritikom bol paradoxne vydavateľ diela, biskup Don Manuel Férnandez. Pod pseudonymom Sor Filotea vyslovil biskup kritiku, aby sa autorka menej venovala vedám a viac svojej duši. Sor Juana sa chopila pera a napísala Odpoveď sestre Filotei. Výsledkom je vášnivá obrana jej túžby po vedomostiach a vzdelaní. Zaznel osobný hlas, ktorý hovoril za všetky ženy vtedy i dnes.
Sor Juana sa nikdy nedostala do vážneho konfliktu s inkvizíciou. Mala veľa priateľov a dobrodincov, ktorí pri nej stáli v ťažkých chvíľach. Závisti a nepochopeniu však nedokázala zabrániť. Píše o tom aj v Odpovedi: Nože, koľko len príkoria som zažila a koľko som ho neprestávala pociťovať kvôli schopnosti (...) skladať verše, aj keď sa týkali posvätných námetov! A tak ma niekedy napadne, vzácna pani, že ten, kto sa nejako vyznamená (...), je považovaný za verejného nepriateľa, pretože niektorým ľuďom pripadá, že si prisvojuje potlesk, ktorý si zaslúžia oni, alebo si robí doménu z obdivu, po ktorom oni bažili, a z toho dôvodu ho prenasledujú. Juanin talent narazil na múr konzervativizmu. Spoznala na vlastnej koži, čo znamená nenávidieť toho, kto vyniká, lebo zatieňuje ostatných.
V roku 1692 prekvapila Sor Juana svojím rozhodnutím odmlčať sa. Nakoniec podľahla tlaku cirkevných autorít. Nechcela bojovať do krajnosti a riskovať rozkol s cirkvou, ktorú milovala. Zbavila sa kníh (údajne o počte 4000), vedeckých inštrumentov a hudobných nástrojov. Utŕžené peniaze venovala chudobným. Do svojej smrti napísala už iba niekoľko kajúcnych prehlásení, to posledné z roku 1694 vlastnou krvou. Na jeho konci stojí: Yo, la peor de todas. Ja, najhoršia zo všetkých. Sor Juana Inés de la Cruz zomrela v roku 1695 počas epidémie, keď ošetrujúc spolusestry sa sama smrteľne nakazila.
Španielsko sa k Juaninmu literárnemu odkazu neobrátilo chrbtom. Po roku 1700 sa však jej diela vydávali čoraz menej a upadla do zabudnutia. Spisovateľku znovu objavil po troch storočiach ďalši velikán mexickej literatúry Octavio Paz. Na motívy jeho knihy nakrútila argentínska filmárka María Luisa Bemberg pozoruhodný film o živote Sor Juany Yo, la peor de todas (1990).
Desiata múza, ako ju nazývali už za jej života, je zakladateľkou latinskoamerickej literatúry. Žila iba pre neuhasínajúcu vášeň priblížiť sa múdrosti. Oddala sa knihám a písaniu, aby našla svetlo pre svoj život. Vedieť pre ňu znamenalo dostať sa z tmy. Sama to najlepšie vyjadrila v Odpovedi: Ja som si priala študovať iba preto, aby som bola menej nevedomá.
Pramene:
Juana Inés de la Cruz: Nádej do zlata tkaná. (Výber z diela)
Octavio Paz: Sor Juana: Or the traps of faith (books.google.sk)
Frederick Luciani: The convent as a prison and salon. (nytimes.com)
The passionate rebellion of Sor Juana Inez de la Cruz (articles.latimes.com)
Yo, la peor de todas. Réžia: María Luisa Bemberg, 1990.
W-E-B (Wikipedia, Encarta, Britannica)
www.oregonstate.edu
