C'est la vie! Zoznam autorových rubrík: Muži, Ženy, Ľudia, Svet, Spektrum, Drobnosti a príbehy, Poviedky a preklady, Listy z Apúlie, Fotografie, Nezaradené
Legendou sa nemôžete stať z vlastnej vôle a úsilia. Legenda vás musí nájsť sama. A aby vás našla, musíte na seba upozorniť niečím mimoriadnym, niečím čo sa vymyká priemeru a šedej fádnosti.
Lopta je obľúbená hračka detí. Nikdy neomrzí, lebo dobrá lopta je guľatá. Za čias môjho detstva boli veľmi žiadané maďarské lopty. Nebola to žiadna loptová invektíva. Volali sa tak preto, lebo sa vyrábali v Maďarsku. U nás sa dali len ťažko zohnať. Rodičia ich kupovali deťom v Győri alebo Budapešti. Bola to jasnočervená gumená lopta s veľkými bielymi bodkami. Nedala sa prehliadnuť - v obchode, na trávniku, v náručí dieťaťa.
Čo ti mám povedať? Čo chceš odo mňa počuť? Roky trpezlivo čakáš, kým porozumieš osudu a čudesným cestám, ktorými ťa viedol. Celé veky sa snažíš pochopiť dôvod skoliózy duše. Na smrť ťa trápi rakovina srdca, rozožierajúca schopnosť citu. Nerozhodnutá vypýtať si pomoc, pozeráš ľuďom na pery. Striehneš na vzácne slovo, formulku šťastia, odklínadlo príšer usadených v hlave, čo sa ti smejú do očí a trúfalo hrajú poker o tvoje duševné zdravie. A ty odvraciaš tvár, akoby pred letiacou strelou stačilo zavrieť oči.
Písanie krátkych textových správ pomocou inteligentnej alebo prediktívnej funkcie editora je fajn, keď máte šťastie, že vám núka slová presne také, aké ste mali na mysli. "Predikcia" pomáha. Všetko sa opäť zvrháva do nedokonalosti, keď zákonite príde séria ponúkaných slov, ktoré nepotrebujete, alebo o ktorých by vás ani vo sne nenapadlo, že ich editor vôbec môže ponúknuť.
Fabrika, kde pracujem, má dve vrátnice. Kedysi mala iba jednu, potom pribudla nová, s prívlastkom hlavná. Tá prvá, čo bola kedysi jediná, je teraz stará a vedľajšia. Musia sa rozlišovať, aby bolo vo veci jasno. No pre mňa je tá stará aj tak hlavná, lebo autobus, ktorý mám najradšej, stojí pri nej. Ďalší autobus, ktorý mám tiež rád, ale nie tak ako ten, ktorý mám najradšej, odchádza z novej a idem naň len vtedy, keď spoj, čo stojí na starej, nestíham. Toľko na úvod.
Pri pohľade späť do minulosti vidím veľa obrazov. Na jednom z nich je môj starší sused Vlado. Patrí k môjmu detstvu neodmysliteľne ako jojo alebo žuvačka Pedro. Bývali sme v jednom bratislavskom činžiaku z prvej republiky. Ten dom má dvor, v ktorom pred tridsiatimi rokmi parkovalo len zopár škodoviek a kde sa ešte ručne prášili koberce.
Kolega umieral. Aspoň sa tak zdalo. V nedeľu mu v aute prišlo zle, ťažko dýchal, skrivili sa mu ruky, strácal reč. Bezvládnosť sa nasťahovala do mysle a údov, protivník bol silnejší. Držiac sa na slabých nohách, podpieraný rodinou, sa ledva dotrmácal do postele. Prišla sanitka. V nemocnici zaplnil niekoľko skúmaviek, hlavu strčil do tunela. A potom čakanie, čakanie.
Na kraji veľkého pivárskeho stola pozorujem skupinu učiteľov a učiteliek. Nikoho z nich nepoznám a dnes sa nehrniem do známostí, čo nemajú život dlhší ako jeden večer. Krčmové múdrosti si vymieňam s jediným menom, ktoré poznám.
Nerozlišujem súhvezdia na nočnej oblohe. Nikdy som nemal dostatok obrazotvornosti, aby som v náhodnom zhluku hviezd videl Vlasy Bereniky alebo Pannu, Blížencov a Draka. Nemôžem si prirátať ani Veľký voz, lebo nie je samostatným súhvezdím, iba chvostom Veľkej medvedice. Jediné súhvezdie, ktoré na nebi viem identifikovať, je Orión.
Veselica sa skončila a nastal čas rozlúčok. V blažených tvárach mladomanželov sa zrkadlí nielen šťastie nového začiatku. Vyžaruje z nich aj úľava, že ťarcha svadby ochabuje a pomaly odlieta premenená na večnú spomienku.
Čítam a nechce sa mi veriť. Potom sa prizriem bližšie... To nebola tlačová chyba. To sa len v mojej hlave poplietli nádory. (Koniec)
Rádioprijímače sa za socializmu delili na dve skupiny: na tie s východnou normou a na tie so západnou normou. Ak ste chceli počúvať hudbu alebo správy spoza železnej opony v dobrej kvalite, potrebovali ste bývať blízko hraníc s Rakúskom alebo Nemeckom a vlastniť rádio so západnou normou s frekvenčným rozsahom 87,5-108 MHz. Rovná sa zázraku, že sa rádiá so západnou normou u nás vyrábali. Aby však prijímač bol ideologicky prínosný, mal vždy aj východnú normu 65,8–74 MHz. Je nad červenú hviezdu jasnejšie, že na nej ste mohli chytať iba stanice z východného bloku.
Vodič autobusu mestskej hromadnej dopravy nepoznal trasu; keď opustil centrum a výškové budovy vystriedali nižšie stavby a napokon rodinné domy, nevedel, kadiaľ ísť. Pýtal sa cestujúcich, kam zabočiť, pri ktorých zastávkach zastaviť.
Na hranici dvoch oddelení obchodného domu sedel za malým stolíkom muž stredných rokov; niekde medzi hrncami a posteľnou bielizňou si rozložil stánok obchodník so svedomím.
Šťastím je, že žijú ľudia, ktorí majú dar povedať pravé slovo v pravý čas. Poznal som takého človeka. Bol to seminarista z rehole Societas Verbi Divini. Chcel sa stať kňazom-misionárom a odísť do tretieho sveta pomáhať chudobným.
V socialistickom Československu boli západné automobily vzácne. Ani jeden zaparkovaný Renault, Ford alebo Mercedes sme ako deti neobišli bez povšimnutia. Každému autu so zahraničnou poznávacou značkou sme venovali zvedavú pozornosť, lebo sme vedeli, že na dlhý čas nebude čo obdivovať. Uznanlivo sme sledovali ladný tvar karosérie, zblízka študovali jagavú metalízu, všímali si prepracovanosť interiéru. A potom prišiel na rad tachometer.
Činžiak v bratislavskom Starom meste, kde som vyrastal, postavili v roku 1928. Pamätám sa na pôvodných obyvateľov domu – staručkých pánov s klobúkom a vychádzkovou palicou, navoňané dámy v kvetovaných a bodkovaných šatách, s bielou lakovanou kabelkou v ruke. Prišli do nového domu, aby svojím rodinám ponúkli dôstojné bývanie. Už nežije nikto z nich. Prednedávnom zomrela pani N., posledná obyvateľka, ktorá v našom činžiaku bývala od samého začiatku. Dožila sa temer 90 rokov.
Deň prvý. Na vrátnici psychiatrickej liečebne oznamujem, že idem na príjem. Vrátnička s úsmevom na tvári vyjadruje pochybnosti a ani za svet mi nechce uveriť, že som nový pacient. Až telefonát s pánom riaditeľom všetko vyrieši a vstupujem do areálu liečebne. Dve hodiny čakám na chodbe mužského oddelenia, po ktorej sa prechádzajú najrôznejšie bytosti. Som očividne stredobodom záujmu, ba poniektorí sa mi aj prihovorili. Ale mne do reči nie je, tak to vzdávajú.
Zlí ľudia ma majú čo naučiť. Ich význam v mojom osobnom živote spočíva v tom, že sa môžem voči ním vyhraniť. Aj negatívny vzor je vzor. „Nechcem byť ako on. Nechcem byť ako ona.“
