Zástup spisovateľov-samovrahov je obrovský. Spomeňme niektoré mená: Klaus Mann, Hart Crane, Jukio Mišima, Stig Dagerman, Primo Levi, John Kennedy Toole, Karin Boyeová, Gérard de Nerval, Tadeusz Borowski, Kurt Tucholsky, Rudolf Sloboda, Bohumil Hrabal, Ernest Hemingway, Sergej Jesenin, Paul Celan.
Samovrah Jasunari Kawabata spomína slová priateľa: Vari jestvuje mysliaci človek, ktorému je myšlienka na samovraždu cudzia? Mnohým mužom a ženám žiaľ nebola. Z rôznych dôvodov sa ocitli na hraniciach svojej slobody a zanechali nám svedectvá o tom, čo to znamená vpadnúť do vlastného bytia. Takto vyzerá koniec nádeje:
Stefan Zweig stratil ilúzie a vieru v človeka: Nevytvorili sme nový svet, nestvorili sme okolo seba nový vesmír.
Gérald Neveu sa nenaučil žiť: Pociťujem základnú neschopnosť prispôsobiť sa životu, ktoré skutočný rytmus mi uniká.
Osamu Dazai sa nikdy nespamätal z absencie lásky v detstve: Žiť. Žiť. Ach, je to naozaj tak ťažká úloha, námaha nad ľudské sily, pri ktorej človeku dochádza dych?
Antonin Artaud do krajnosti spoznal, čo je to absurdnosť: Nemôžem žiť, nemôžem zomrieť, a ani si to nepriať.
Vladimir Majakovskij sa sklamal láskou a krivými obvineniami mladou sovietskou vládou: Moja milovaná loďka sa rozbila na skalách všedného života. Po smrti sa cez noc stal hrdinom revolúcie.
Virginia Woolfová unikla pred záchvatmi duševnej choroby. Svojmu manželovi na rozlúčku napísala: Všetko odo mňa utieklo, iba istota tvojej láskavosti mi zostala. Už nemôžem viac kaziť tvoj život.
Heinrich von Kleist stratil pevnú pôdu pod nohami: Ach, svet je čudné miesto!
Romain Gary nenašiel bytosť, ktorá by ho milovala ako jeho matka: Predpokladám, že všetky deti, ktoré prežili prvú lásku predčasne, trpia teraz chladom a všetok čas trávia na slnku v snahe nájsť aspoň trochu z toho tepla, ktoré poznali predtým.
Sylvia Plathová sa dostala do bludného kruhu: poéziu potrebovala pre duševné zdravie, a šialenstvo pre poéziu: Umieranie je umenie ako každé iné... Prišli sme až sem, je po všetkom.
Anne Sextonová trávila s S. Plathovou dlhé hodiny rozhovormi o smrti: Iba samovražda má svoj vlastný jazyk.
Rjúnosuke Akutagawa, otrávený životom v chorobe sprevádzanou halucináciami, sa vyznal: Mal som mnohé sny, aké mávajú všetci mladí ľudia, ale keď sa pozerám späť, bol som predsa len zbytočným človekom.
A Cesare Pavese, ten nešťastný muž, trpel vykorenenosťou zavinenej pocitom nedospelosti a nepripravenosti na život: Uvedomujem si, že som po celý čas žil v izolácii, na zbytočnej dovolenke, ako chlapec, ktorý sa hrá na schovávačku, vojde do kríkov, cíti sa tam dobre, díva sa pomedzi lístie na oblohu a navždy sa tam zabudne.
Koľko pravdy sa skrýva v slovách Osamu Dazaia: Keď som predstieral premúdrelosť, ľudia si o mne hovorili, že som premúdrelý. Keď som sa tváril ako klamár, ľudia si o mne hovorili, že som klamár. Keď som predstieral apatiu, ľudia si o mne hovorili, že som apatický... Ale keď som naozaj trpel a z pier mi nechcene uniklo zastonanie, ľudia si o mne hovorili, že robím, ako by som trpel.
Je to tak: zdrojom ľudského utrpenia sa paradoxne stáva väčšinou to, čo je v nás najlepšie: citlivosť, zmysel pre spravodlivosť, vášeň, láska. Samovrah sa podobá tomu drevenému kohútovi z básne Julesa Renarda. Pripevnený na veži kostola chce vzlietnuť k oblakom, ale nemôže. Závidí novému, krajšiemu, a hlavne vyššie stojacemu kohútovi, že spoznáva tajomstvá oblohy. Až keď ho tesári strhnú a zo slamy a raždia mu spravia hniezdo, ktoré zapália, sa v podobe plameňov a dymu konečne dotkol neba, po ktorom tak veľmi túžil.
(Citáty pochádzajú z kníh spomenutých autorov, resp. z doslovov a literárnych revue)
