Dánsky filozof Søren Kierkegaard (nar. 1813) sa s Reginou Olsenovou zoznámil v máji r. 1837. Vtedy mala iba pätnásť rokov. V roku 1840 otvoril Regine srdce a vyznal jej lásku. K tejto pre neho tak dôležitej udalosti sa v denníku vrátil až o 9 rokov:
24. august 1849
8. septembra som vyšiel z domu s pevným predsavzatím to celé rozhodnúť. Stretli sme sa na ulici práve pred jej domom. Povedala, že nikto nie je doma. Bol som natoľko smelý, že som to považoval za pozvanie, za to, čo som potreboval. Šiel som s ňou hore. Tu sme v obývacej izbe stáli sami. Bola trochu nekľudná. Požiadal som ju, aby mi niečo predohrala na klavíri, ako to vždy robí. Vyhovela mi, ale mne sa nechce dariť. Zrazu beriem notový zošit, zatváram ho nie bez určitej prudkosti, hádžem ho cez klavír a hovorím: Ach, čo mám z hudby. Vy ste to, čo hľadám. Vás som dva roky hľadal. Onemela. Mimochodom, neurobil som nič, aby som ju oklamal: dokonca som ju pred sebou varoval, pred svojou ťažkomyseľnosťou.
Otec nepovedal ani áno, ani nie, bol však k tomu predsa len naklonený, ako sa dalo pozorovať. Požiadal som o rozhovor. Umožnil mi ho 10. septembra poobede. Nepovedal som jediné slovo, ktorým by som klamal - ona povedala áno.
Ale vo vnútri, na druhý deň som videl, že som spravil chybu. Kajúcnik, akým som bol, môj vita ante acta, moja ťažkomyseľnosť, to bolo priveľa.
V tom čase som neopísateľne trpel...
Trochu predsa tušila, že sa so mnou niečo robí. Lebo častejšie padol tento výrok: Ty predsa nikdy nebudeš šťastný, potom ti však vôbec nemôže vadiť, či pri tebe smiem zostať. Raz ešte dodala, že sa ma nikdy nebude na nič vypytovať, len aby mohla pri mne zostať. Ale bola tu božská námietka, tak som to vnímal. Sobáš. Musel by som jej strašne veľa zamlčať, celé to vystavať na nepravde.
Poslal som jej prsteň a napísal. Lístok sa doslovne nachádza v „Psychologickom experimente". S usilovnosťou som ho zachoval čisto historicky, pretože som o tom s nikým nehovoril, so žiadnym človekom, ja, ktorý som mlčanlivejší než hrob. Keby sa jej kniha dostala do rúk, chcem práve to, aby si spomenula...
Bola to hrozne mučivá doba - byť krutý takýmto spôsobom a pritom milovať, ako som ja miloval. Bojovala ako levica. Vyhrala by, keby som v sebe nepredpokladal božský odpor.
Počas týchto dvoch mesiacov podvodu som sa jej so starostlivosťou snažil sem-tam na rovinu povedať: vzdaj sa, nechaj ma ísť, nevydržíš to. Na to vášnivo odpovedala: radšej chce všetko vydržať, než ma nechať ísť... Potom asi o dva mesiace neskôr došlo k rozchodu. Bola zúfalá. Prvýkrát v živote som hrešil. Bolo to jediné, čo sa dalo robiť...
Opýtala sa ma: Nechceš sa nikdy oženiť? Odvetil som: Ale áno, o desať rokov, až sa vybúrim, potom musím získať mladú krv, aby som sa omladil. Nevyhnutná ukrutnosť. Potom povedala: Odpusť mi to, čo som ti spôsobila. Odpovedal som: Ja som to predsa, kto by tak mal prosiť. Povedala: Sľúb mi, že na mňa budeš myslieť. To som urobil. Povedala: Pobozkaj ma. Urobil som to - ale bez vášne. Milosrdný Bože!
Povedala: To ma už vôbec nemiluješ? Odvetil som: Áno, keď budeš pokračovať takýmto spôsobom, tak ťa už nemilujem...
Tak sme sa rozišli. Je to pravda: V ten deň, keď som od nej dostal všetky veci atď., som napísal list jej otcovi; neotvorený mi ho poslal späť. Noci som prežíval plačúc vo svojej posteli. Ale cez deň som bol ten zvyčajný, svojvoľný a vtipný, viac ako to kedy bolo potrebné...
Odcestoval som do Berlína. Nesmierne som trpel. Na ňu som myslel denne. Do dnešného dňa som jedno bezpodmienečne dodržal: aspoň raz denne sa za ňu pomodliť, často dvakrát, odhliadnuc od toho, že som aj inokedy na ňu myslel. (Skrátené)
V liste, ktorý Kierkegaard „zachoval čisto historicky", sa okrem iného nachádza:
V prvom rade zabudni na toho, ktorý toto píše: odpusť človeku, ktorý, hoci dokázal všeličo, niečo predsa nedokázal - urobiť jedno dievča šťastným. (Psychologický experiment zo Štádií na ceste životom, 1845)
Regina ho však úprimne milovala. Nechcela sa len tak ľahko vzdať lásky k nemu. Nešťastnému Kierkegaardovi, ktorý s takýmto odporom nerátal, spôsobovala nové a nové bolesti:
Dobrotivý Bože! Bola v mojej izbe, keď som bol preč. Našiel som lístok spísaný zúfalou vášňou; nemôže bezo mňa žiť, bude to jej smrť, keď ju opustím, zaprisaháva ma v mene Božom, v mene môjho blahoslavenstva, v mene každej pamiatky, ktorá ma viaže, v svätom mene, ktoré len zriedkavo vyslovujem, lebo pochybnosť mi bráni, aby som si ho prisvojil, hoci práve pred ním mám bázeň ako pred ničím iným. (Psychologický experiment)
Tento vzťah sa nedal ukončiť v dobrom. Kierkegaard nemohol, a hlavne nechcel zrušiť zásnuby. To by Reginu v očiach malej kodanskej spoločnosti kompromitovalo. Ona však na rozchod nechcela ani pomyslieť. Preto sa rozhodol, že si zrušenie zásnub vynúti, že bude hrať egoistu, brutálneho cynika pred ňou i pred svetom:
Rozišli sme sa, ale budem robiť všetko, čo je v mojich silách, aby som jej pomohol. Tak sa ma teda zmocni s celou svojou mocou, ty obrovská vášeň, ty falošnica, ty, ktorá si podvrhnuté dieťa pravdy, ale ako podvod od nej na nerozoznanie. Daj mi sily na dva mesiace, to je ten čas, ani o deň viac - tak dlho, ale presne a svedomito. Zmeň všetko utrpenie v mojej hrudi na hru mojich pier, všetok pátos v nej na bľabot akonáhle ho vyslovím. Zober preč, zober to preč, ukry každú črtu, každý výraz tváre, každý cit, ktorý by sa jej mohol páčiť, tak dokonale, že žiadna pravda cez podvod nepresiakne. Pretvor ma, nechaj ma sedieť vedľa nej ako pritakávajúcu pagodu, s bezduchým úsmevom okolo pier, zahmlený táraním... Od zajtra teda začína posledný zápas, obdobie hrôzy. (Psychologický experiment)
K definitívnemu rozchodu došlo 11. októbra 1841. Dôvod? Kierkegaard sa cítil „o celú večnosť starší než ona":
1843
Keby som jej mal všetko vysvetliť, musel by som ju zasvätiť do strašných vecí, do môjho vzťahu k otcovi, jeho ťažkomyseľnosti, večnej noci, ktorá väzí v najhlbšom vnútri, do môjho zblúdenia, mojich rozkoší, mojich výstredností, ktoré v Božích očiach možno nie sú až tak donebavolajúce, lebo predsa to bol strach, ktorý ma k tomu dohnal, chybiť, a kde som mal hľadať oporu, keď som vedel alebo tušil, že jediný muž (jeho otec, pozn. prekl.), ktorého som obdivoval pre jeho moc a silu, kolísal. (Denníky)
Kierkegaard sa považoval za nevyliečiteľne ťažkomyseľného. Nechcel Reginu zničiť svojimi melancholicko-depresívnymi stavmi. Nevedel si ani predstaviť žiť s rodinou a filozofiou zároveň. Pre jeho vášnivo prežívané veci života bolo iba jediné východisko: buď-alebo. Buď sa ožení so ženou alebo s filozofiou. Vybral si filozofiu. Spôsobil si tým utrpenie, ktorého literárna podoba dojíma:
Čo som stratil? To jediné, čo som miloval. Čo som stratil? To, že som musel vsadiť svoju česť, svoju radosť, svoju hrdosť a vždy vsádzať budem, bez toho, aby som sa dal zastrašiť úderom tohto rozchodu - byť verný... A predsa je moja duša plná nepokoja ako moje telo v tomto okamihu, v ktorom toto píšem, v mojej kajute, otriasanej kymácajúcim sa parníkom. (Denníky)
V neveľkej Kodani tých čias sa nebolo možné vyhnúť stretnutiam s Reginou:
1843
Na večernej bohoslužbe vo Frue Kirke v prvý veľkonočný sviatok mi kývla počas Mynsterovej kázne, neviem, či prosebne alebo odpúšťajúco, ale v každom prípade s toľkou odovzdanosťou. Usadil som sa na odľahlom mieste, ale objavila ma. Chcel by Boh, aby to neurobila. Jeden a polročné muky boli zbytočné, celá moja obrovská námaha, aj tak neverí, že som podvodník. Verí vo mňa...
Každý pondelok medzi deviatou a desiatou dopoludnia ma stretá. Ja som k tomu neurobil ani krok. Vie, ktorou cestou zvyknem chodiť, ja viem, ktorou cestu ona... (Vytrhnuté strany z denníka)
V roku 1847 sa Regina vydala za Frederika Schlegela. Kierkegaard však svoje pocity knižne zachytil omnoho skôr:
Je vydatá. Neviem za koho, pretože keď som to čítal, cítil som, akoby do mňa udrel blesk; noviny som pustil a odvtedy som nemal trpezlivosť na podrobnejšie čítanie. Som opäť samým sebou. Tu mám opakovanie. Rozumiem všetkému a bytie mi pripadá krajšie ako kedykoľvek predtým. Ono to aj prišlo ako búrka, i keď za to, že sa to stalo, vďačím jej veľkodušnosti. (Opakovanie, 1843)
Frederik Schlegel sa v roku 1855 stal guvernérom Západnej Indie. Jeho manželka mala ísť s ním... Kierkegaard a Regina sa naposledy videli 17. marca. Koniec utrpením vyčerpaného života sa blížil. V poslednom odseku posledného záznamu v denníku sa môžeme dočítať:
25. september 1855
Vznikol som zo zločinu, vznikol som proti Božej vôli. Vina, ktorá však v určitom zmysle nie je mojou, aj keď ma v Božích očiach robí zločincom, je: dávať život. Trest zodpovedá vine: byť pozbavený všetkej radosti na živote, byť povznesený k najvyššiemu stupňu znechutenia životom.
Krátko nato sa na ulici zrútil. Na smrteľnej posteli ho utešoval jeho jediný priateľ Emil Boesen poukazovaním na tvorivý život, aký prežil. Kierkegaard reagoval zúfalou vetou: „Áno, som tomu veľmi rád a som veľmi smutný, lebo sa o tú radosť nemám s kým podeliť." Taký bol Kierkegaard: opustený v živote, opustený v smrti. Kedysi dávno, keď Reginu ešte nepoznal, si do denníka zapísal: Nulla dies sine lacruma. Ani deň bez sĺz. Splnilo sa, čo si predpovedal. Søren Aabye Kierkegaard zomrel 11. novembra 1855.
(Citáty z Kierkegaardových diel a denníkov som preložil z nemčiny)
