Cieľom zlodejskej akcie bol činžiak, v ktorom som vyrastal. Postavili ho v roku 1928 v bratislavskom Starom meste. Vtedy sa stavalo kvalitne a na mnoho desaťročí. Nie je to odfláknutá stavba ako tá, do ktorej som sa v roku 2006 presťahoval. Šesťročný dom už prešiel niekoľkými opravami, ďalšie ho čakajú. Ktorýsi sused ho výstižne nazval "našou chalúpkou".
Činžiak, o ktorom je reč, nikdy nemal vážnejšie choroby. Aspoň ja sa nepamätám na generálne opravy a rekonštrukcie, okrem nutných maľoviek, výmeny výťahu, zateplenia a prechodu na plynové kúrenie. Ten dom je príkladom poctivej stavbárčiny, aká môže byť vzorom dnešným developerom. Architekt neplánoval krátkodobý projekt. Dôkazom sú mosadzné doplnky, ktoré temer storočie skrášľovali môj činžiak. Asi už tušíš, milý čitateľ, že práve ona mosadz zlákala zlodejov. A môj dom je zjazvený ako nikdy predtým. Hanba!
Keď sa mosadz vyleští, podobá sa na zlato. Je to krásna a ušľachtilá zliatina, treba sa o ňu len trochu starať. Architekt zaradil mosadz medzi doplnky činžiaku, preto k nemu patrí a stala sa jeho neoddeliteľnou súčasťou. Tá mosadz prežila vojnové roky. Nikoho nenapadlo prilepšiť si krádežou. Prežila socializmus, hoci i vtedy sa kradlo, čo sa dalo. Skončila v trhovom hospodárstve. To je pekná vizitka pre kapitalizmus. Psychológ Erich Fromm napísal knihu, ktorej český názov sa mi veľmi páči Mít nebo být. Niekto chcel "mať" a neštítil sa krádeže. Navždy ošpatil môj dom, lebo ukradnutá mosadz sa mosadzou nenahradí.
Bilancia postupného rabovania: Polovica kľučiek na chodbových oknách je fuč. Druhá polovica mala šťastie, že skrutky sú zatreté farbou. Stále je na nich vidno hysterickú snahu zlodeja uvoľniť ich zo zajatia farby. Chvalabohu vydržali. Ukradnuté sú nádherné mosadzné chrániče hrán stien pri výťahu. A naposledy sa zlodej zameral na lietacie dvere medzi schodiskom a vchodovou bránou. Sú vyrobené z hrubého masívu, v ktorom sú štvorcové otvory pre tabuľky z brúseného skla. Obe polovice dverí mali po dvoch drevených madlách, pripomínajúcich do seba zastoknuté zrnká ruženca. Osadené boli v mosadzných držiakoch.
Prvý zlodej pred rokmi vzal dve, pričom ich odmontoval z vnútornej a vonkajšej strany dverí. Akože náznak "sociálneho cítenia", aby celkom neznefunkčnil obsluhu dverí. Minulý týždeň sa ten zlodej buď vrátil, alebo sa do činžiaku vlámal iný. Fuč sú aj zvyšné dve madlá, spolu s mosadzou samozrejme. Zostali len svetlé fľaky, to sú tie jazvy, o ktorých som rozprával. Akoby to nestačilo, zlodej ukradol mosadzný plech z dolnej časti dverí. Ďalšia jazva. Ukradol by viac, keby ho sused nevyplašil. Na miesto činu prišla polícia, s mosadzou sa napriek tomu môžeme navždy rozlúčiť. Repliky budú obyčajnou náplasťou. Môžem len dúfať, že to málo, čo môjmu činžiaku zostalo, mu už nikto nevezme. Lebo mu to právom patrí. Od roku 1928.
