Búrka prišla neočakávane a rýchlo aj odišla; dážď i víchor prekvapujúco ustali. Obloha sa roztrhla, vyšlo slnko a začalo páliť na spustošenú zem, akoby nám chcelo vynahradiť tú chvíľu odchodu za oponu pustošivých mračien. Krajina stíchla v nemom úžase nad katastrofou, a stíchla aj z úľavy, že je po všetkom. Ticho prerušovalo len slabé šušťanie mokrého lístia stromov a spev vtákov, čo začali spievať svoje piesne tam, kde prestali.
Kontrast medzi búrkou a slnkom bol desivý a vari sa z neho trasiem ešte viac než zo samotnej skazy. Pripomenul mi silu, na ktorú nemyslím stále, ale čo sa v zriedkavých chvíľach sama pripomenie, aby som nezabudol, kto som a kam kráčam.
Život a smrť sú v našich životoch prítomné rovnako ako slnko a búrka, deň a noc, odvaha a zbabelstvo, ako česť a podlosť. Život a smrť sú princípy oveľa väčšie než púhe zrodenie a zánik. Živí vyzerajú ako mŕtvi a mŕtvi sú napriek smrti stále živí. Princípy života a smrti sú mojím mementom, aby som žil a neumieral, aby som bol vyznávačom svetla a nie tmy.
Život je všetko, ale smrť nie je nič. Lebo v zrkadle smrti sa všetko zdá plné života. Môžeš zomrieť mladý a predsa mať pocit naplneného života. A môžeš zomrieť starý a budeš mať chuť prežiť život znova, lebo si živoril, lebo si bol viac mŕtvy než živý.
Pre učeníkov rabiho z Nazaretu, ktorí si hovoria kresťania, je tma nedostatkom svetla. Možno je to naozaj tak, že trpíme nedostatkom, že nenávisť je nedostatkom lásky, podvod nedostatkom poctivosti, krik nedostatkom ticha. A opačne je nedostatok blahodarný, keď šťastie je nedostatok bolesti, radosť nedostatok smútku, priamosť nedostatok pokrivenia.
Kontrast medzi búrkou a slnkom mi odvážne našepkal, aký je môj život. Odhalil mi moju skutočnú podobu, akoby som sa doteraz na seba pozeral len cez rozčerenú hladinu jazera. Žijem v strede, v akomsi medzipriestore bytia. Som pútnik na polceste - medzi láskou a nenávisťou, medzi tmou a svetlom, medzi životom a smrťou, medzi áno a nie.
Tvoj Lucius
