Bohovia urobili chybu, keď nám na krk posadili hlavu. Koľko zlých myšlienok sme mohli nemyslieť, keby sme medzi ramenami nosili kaleráb. A miesto rúk nám mali dať listy, aby sme nemohli držať dýku alebo oštep. Z nôh nám mali spraviť korene, aby sme sa uspokojili s malým kúskom zeme.
Odpusť starcovi, že píše hlúposti. Že detinsky filozofuje a kazí ctené remeslo Marka Aurélia. Ale dnes nevidím nič v dobrom svetle. Príliš sa oddávam snívaniu o ideálnom svete, ktorý si ani tu ďaleko od Ríma v mojom paláci neviem zabezpečiť. Sluhovia sa hádajú, otroci čakajú na vykúpenie, Uranus nepokojne erdží a mňa bolí hlava. Reťaze a žalár. Bolesť a ničota. Áno, dnes si dovolím povedať, čo poviem iba raz. Dnes sa nechám skrz naskrz preniknúť cynizmom - aké sladké pomyslenie! Lebo iba v tejto chvíli mám odvahu napísať: Čím viac spoznávam tento svet, tým viac milujem svojho koňa.
Ach dajte mu, bohovia, ešte dlhý život!
Tvoj Lucius.
