Svitá. Tento čas medzi nocou a dňom mal pre mňa odjakživa nezvyčajné čaro. Je to medzičas, ktorý v sebe skrýva oba protiklady dňa a noci: svetlo a tmu, lásku a nenávisť, život a smrť. Trvá krátko, ale človek v ňom môže pochopiť veci, ktoré jeho život posunú k novým horizontom poznania.
Miloval som a zranil som. Milovali ma a zranili ma. Aby ľudia v zdraví prežili krásne chvíle aj ich krutý tieň, ktorý vrhajú, utešujú sa, že to tak malo byť. Že to bol osud. Osud! Aká hlúposť! Nemalo a nemuselo to tak byť. V žiaden osobný osud neverím. Nikto nevlastní moju knihu života, ktorej stránky popisujú moje súdy predtým, než som ich stačil vysloviť. Sú to iba plané utešovačky, ktoré majú odkloniť od zodpovednosti za vlastné konanie. Nedokážem prijať, že všetko malo spieť k tomuto bodu, k priesečníku minulosti a budúcnosti, ktorý nazývame prítomnosťou. Stačilo jedno jediné odlišné rozhodnutie v minulosti a nebol by som skončil tu, v Apúlii, odlúčený od všetkých, ktorí pre mňa v živote niečo znamenali. Nie, chcem sa odvážne postaviť svojim chybám a omylom. A chcem sa pochváliť za dobré rozhodnutia, ktoré obstáli v zákrutách času.
So zatrpknutím, akého je len starec schopný, spomínam na svoje lásky, na ten čas jari a slnka, ktorý je nenávratne preč. Všetky sú už dávno mŕtve. Prijala ich zem, kde z ich krásy zostali len spomienky. Alebo odišli do ďalekých krajov, kam sa žiaden list nezatúla, lebo adresa je neznáma. A niektoré zostali v Ríme, kde kráčajú po uliciach, ktorých meno nepoznám.
Neviem, čo robia moje dávne lásky, ktoré sa ešte tešia zo života. Nepátram po tom. Ale ak k mojim ušiam doľahne reč o tej či onej, napnem sluch a hltám každé slovo, ktoré môj spoločník vysloví. Potom príde noc, ako bola táto dnešná a ja vo svetle rannej zory statočne pred sebou vyznávam: Nemusel som milovať a nemusel som zraniť, nemuseli ma milovať a nemuseli ma zraniť.
Stačilo len milovať.
Tvoj Lucius
