Jestvuje daždivé počasie, ktoré je osviežujúce a veselé. To dnešné nie je také. V hustom vzduchu vlhkosť neustále klesá a stúpa, mračná trvale padajú a vždy sa objavia nové. Nerozhodnosť a zlá nálada panujú na oblohe.
Tento večer som si predstavil oveľa krajšie; večera a nocľah v rybárskej krčme, prechádzka po brehu, kúpanie v jazere, možno plávanie pri svite mesiaca. Miesto toho nechá nedôverčivé a temné nebo nervózne a namrzene padať svoj náladový dážď a ja sa vlečiem premenenou krajinou o nič menej nervózny a namrzený. Možno som včera v noci vypil priveľa vína, alebo príliš málo, alebo som sníval o úzkostlivých veciach. Boh vie, čo to je. Nálada je na čerta, vzduch mdlý a mučivý, moje myšlienky sú temné, svet je bez lesku.
Dnes večer si nechám upiecť ryby a vypijem k tomu veľmi veľa domáceho červeného vína. Opäť dáme svetu trochu lesku a život sa nám zjaví znesiteľnejší. V krčme založíme v krbe oheň, aby tento lenivý a malátny dážď už nebolo nikdy počuť a vidieť. Fajčím k tomu dlhé, dobré cigary zn. Brissago a držím pohár s vínom proti ohňu, že žiari ako krvavý rubín. Urobíme to. Večer sa skončí, pôjdem spať, ráno bude všetko iné.
Do plytkej vody pri brehu plieskajú dažďové kvapky, vlhký a studený vietor sa rýpe v mokrých stromoch, ktoré sa olovnato jagajú ako mŕtve ryby. Diabol napľul do polievky. Nič nesedí. Nič neznie. Nič neteší a nehreje. Všetko je nudné, smutné, nahovno. Všetky struny sú rozladené. Všetky farby sfalšované.
Viem, prečo to tak je. Nie je to víno, ktoré som včera pil, nie je to zlá posteľ, v ktorej som spal, ani daždivé počasie. Boli tu diabli a strunu po strune vo mne rozladili. Opäť je tu strach, strach z detských snov, z rozprávok, zo školských zážitkov. Strach, obkľúčenie nezmeniteľným, melanchólia, hnus. Ako fádne chutí svet! Hrozné, že sa ráno musí znova vstávať, znova jesť, znova žiť! Prečo žijeme? Prečo sme tak hlúpo dobrosrdeční? Prečo už dávno neležíme na dne jazera?
Proti tomu nieto lieku. Nemôžeš byť tulák a umelec a popritom ešte aj občan a slušný a zdravý. Ak chceš mať opojenie, musíš mať aj opicu! Ak hovoríš áno slnečnej žiare a pôvabným fantáziám, musíš povedať áno aj k špine a hnusu! Všetko je v tebe, zlato i smeti, radosť i súženie, detský smiech i smrteľný strach. Povedz áno k všetkému, o nič sa nestaraj, nepokúšaj sa nič oklamať. Nie si občan, nie si Grék, nie si harmonický, ani pán samého seba; si vták v búrke. Nechaj ju burácať! Nechaj sa unášať! Aj vo svojich básniach a knihách si sa tisíckrát hral na vyrovnaného a múdreho, na šťastného, na očisteného. Tak sa oni vo vojne hrali pri útoku na hrdinov, pričom ich vnútornosti šklbali! Panebože, čo za úbohú opicu a pokrytec je človek - predovšetkým umelec - predovšetkým básnik - predovšetkým ja!
Nechám si upiecť ryby a z hrubého pohára budem piť Nostrano a pritom čmudiť dlhými cigarami, napľujem do krbu, budem myslieť na matku, pousilujem sa vytlačiť kvapku sladkosti z mojej úzkosti a smútku. Potom budem ležať v zlej posteli pri tenkej stene, budem počuť vietor a dážď, budem bojovať s búšením srdca, budem si želať smrť, budem sa báť smrti, budem vzývať Boha. Kým sa to skončí, kým sa zúfalstvo unaví, kým mi opäť zamáva čosi ako spánok a útecha. Tak to bolo, keď som mal dvadsať, tak je to dnes, tak to bude i naďalej, kým nenastane koniec. Svoj milý, pekný život budem musieť vždy zaplatiť takýmito dňami. Vždy prídu tieto dni a noci, strach, hnus, zúfalstvo. A predsa budem žiť a predsa budem život milovať.
Ó, ako úboho a zlomyseľne visia mraky nad horami! Ako klamlivo a plechovo sa v jazere odráža pochmúrne svetlo! Aké hlúpe a bezútešné je všetko, čo mi prichádza na myseľ!
(Preklad z Hermann Hesse: Regenwetter. Gesammelte Werke)
