Ani nevieš, ako som rád, že som odišiel na vidiek. Tunajší kraj prospieva môjmu telu i duchu a nielenže neľutujem, čo som v Ríme opustil, ale skôr sa pýtam sám seba, prečo som odchod tak dlho odkladal.
Veru, nechýba mi spoločnosť tlstých obžercov, ani astenických intrigánov. Česť výnimkám, milý Suetonius. Tí zostali mojimi priateľmi. Ale ostatným tam hore sa nafúklo ego na prasknutie - ako krave bachor, ktorá na pastvine zožrala jedovaté byliny. Vtedy dobrý hospodár vie, že jediný spôsob, ako zviera zachrániť, je prepichnúť bachor. Spôsobí jej bolesť, ale úľava je okamžitá.
Myslíš, že liečba nafúknutého ega je tiež tak jednoduchá, ako liečba zdutého bachora? Stačí ego prepichnúť? A keď spľasne, pocíti chorý rovnako náhlu úľavu?
Ach, tí úbožiaci žijú život na divadelnom javisku. Nasadili si kostým s maskou a hrajú rolu, ktorú si predurčili. Zžili sa s ňou do tej miery, že nevieš, ako vyzerá ich skutočná tvár, lebo ukazujú len masku. Hra s intrigami, podvádzaním, úkladmi a vraždami ich zmenila natoľko, že pravé ja navždy zostane pochované pod nánosmi líčidiel. Ako by sa asi cítili, keby sme im hlavu ponorili do studenej vody a divadelné farby zmyli? Čo by sme uvideli? Čo by sa odkrylo?
Poviem ti to, Suetonius. V jadre nafúknutého ega a pod všetkými vrstvami farieb sa skrýva obyčajná túžba po šťastí.
Drahý synovec, šťastie nikdy nenájdeš, ak za ním budeš cválať, čo akokoľvek rýchlo a vytrvalo. Šťastie je buď tu alebo nikde. Nedá sa vynútiť. Nemôžeš ho znásilniť. Len sa s ním pomilovať.
Tvoj Lucius
