Je tu vraj od pradávna. Aj najstarší obyvatelia dediny si spomínajú, že bola stará už za ich mladosti. Učupená je pod veľkým olivovníkom, ktorý studňu tieni. Medzi stromom a studňou je kamenná lavička. K tomu miestu viedli moje prvé kroky po chorobe. V prítomnosti krásnej studne sa mi aj starecké fľaky na chrbtoch dlaní zdajú svetlejšie.
Koľko len tá studňa musí pamätať. Koľko krásy a hrôz už musela vidieť a počuť. Je to magické miesto. V obľube ho nemám iba ja. Ihravé deti sa sem určite nie náhodou zatúlajú, aby sa napili z vody vždy čerstvo nabratej v drevenom vedre. Prichádzajú k nej aj robotníci a otroci pracujúci na poliach, v sadoch a hájoch. Je to najkrajšia studňa na mojom pozemku. Je to najobľúbenejšia studňa mojich ľudí.
Ach, koľko len musí pamätať. Chcel by som mať jej rozvahu, silu a stálosť. Rozdáva to jediné, čo má - v horúčavách, v daždi, cez deň, v noci. Rozdáva to trpezlivo, bez reptania. Občas sa nejaký kameň odvalí, ulomí sa hriadeľ, alebo praskne vedro. Nepýta pomoc, ale všetci vieme, že keď ju neopravíme, nebude môcť darovať to, po čom všetci túžime, po čom ona najviac túži.
Je to vskutku pôvabne miesto, milý synovec. Bude sa ti páčiť. Osedláme kone, vezmeme so sebou mech s vínom, biely pšeničný chlieb a čerstvý syr. Sadneme si na prastarú lavičku a budeme sa rozprávať, budeme sa navzájom počúvať, a najmä ju, starú studňu.
Naučila ma nejednej múdrosti. Pochopil som, že máme v sebe dary, ktoré chceme druhým venovať, alebo sa ich zbaviť, ak sú nemilé a na obtiaž. Každý človek je studňou. Šťastný i smutný, plný i prázdny.
Keď sa ocitnem v prítomnosti človeka prekypujúceho šťastím, pripomína studňu, ktorej voda preteká cez okraj. Núka sa mi a ja si do dlaní naberám čírej vody, aby som si z tváre zmyl prach ciest. V tej chvíli hymnus na radosť preniká do mojej studne, čo sa zrazu zázračne zapĺňa ako po jarnom daždi.
I zlomený človek je studňa. Pýta si vody, ktorej nemám nadostač. Jed vniká do mojej studne a strháva ma do hlbín bez svetla. Núti ma zaboriť dlane do jej vyschnutého dna, kde dúfa nájsť zvyšky prameňa. A mojou temnou nocou sa nesie jej smutný žalospev.
Tak je, drahý Suetonius. Studňa je učiteľkou života. Studňa je to najcennejšie, čo máme.
Tvoj Lucius
