Na pozadí procesu s nacistom Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme, ktorý prebiehal zhodou okolností súčasne s experimentom o poslušnosti na Yaleovej univerzite, chcel Stanley Milgram (1933-1984) odpovedať na večnú otázku, ako je možné, že aj celkom obyčajní ľudia v nacistickom Nemecku boli schopní sadistických zločinov. Mohol nacizmus zvíťaziť aj v inej krajine? Je úradník Eichmann, ktorý poslušne plnil príkazy a presúvaním papierov po pracovnom stole logisticky organizoval holocaust, iba nemecký fenomén? Výsledky Milgramových výskumov z rokov 1960 až 1963 prekvapili odborníkov, laickú verejnosť i samotných účastníkov experimentu. Ukázalo sa, že poslušnosť voči autorite - ktorá za špecifických podmienok môže viesť k deštrukcii - je hlbšia, než sa očakávalo.
Podrobný priebeh experimentov popísal Milgram v knihe Obedience to Authority: An experimental View (1974). Kniha zatiaľ nebola preložená do slovenčiny alebo češtiny; pri písaní článku som mal k dispozícii nemecké vydanie.
Experiment
Moja počiatočná koncepcia bola veľmi jednoduchá, píše autor. Osoba príde do psychologického laboratória a dostane rozkaz vykonať rad činností, ktoré ju v rastúcej miere vrhajú do konfliktov svedomia. Jadrom otázky je, ako dlho sa pokusná osoba podrobí príkazom vedúceho pokusu, kým odmietne vykonať od neho požadované činnosti.
To je základná premisa experimentu. Jeho priebeh vyzeral nasledovne:
Dvaja ľudia vstúpia do psychologického laboratória, aby sa zúčastnili výskumu o učení a pamäti. Jeden z nich sa určí za "učiteľa", druhý za "žiaka". Vedúci pokusu im vysvetlí, že výskum sa zaoberá účinkami trestu na učenie. Žiaka odvedú do jednej miestnosti (pozn.: najbežnejší variant experimentu) , posadí sa na stoličku, jeho ruky sa pripútajú, aby sa zabránilo nadmerným pohybom, a na jeho zápästie sa pripevní elektróda. Objasní sa mu, že sa má naučiť určitý počet slovných dvojíc a že pri každej chybe dostane elektrický úder s rastúcou silou.
V stredobode experimentu stojí pokusná osoba ako "učiteľ". Po tom, čo sa prizerala, ako je žiak pripútaný, odíde do hlavnej miestnosti experimentu, kde sa posadí za pôsobivý šokový generátor. Jeho hlavnou charakteristikou je horizontálne usporiadanie tridsiatich spínačov, ktoré sú označené od 15 voltov do 450 voltov pri vzostupe o 15 voltov na každý spínač. Pod tým sú ešte nápisy, ktoré ich označujú od "ľahkého šoku" až po "nebezpečný šok" (pozn.: posledné dva spínače nesú označenie "X X X"). Učiteľovi/pokusnej osobe sa vysvetlí, že žiaka v prvej miestnosti má podrobiť testu na učenie. Keď žiak podá správnu odpoveď, má učiteľ/pokusná osoba prejsť k ďalšej otázke; ak odpovie nesprávne, má mu pokusná osoba dať elektrický úder. Začať má s najnižšou šokovou silou (15 voltov) a postupne ju pri každej chybe zvyšovať, t. j. na 30 voltov, 45 voltov atď.
"Učiteľ" je pravá, neinformovaná pokusná osoba; prichádza do laboratória, aby sa podieľala na experimente. Žiak (alebo "obeť") iba hrá svoju rolu a nedostáva samozrejme žiaden elektrický úder. Cieľom experimentu je zistiť, ako ďaleko zájde človek v konkrétnej, merateľnej situácii, v ktorej sa mu prikazuje, aby protestujúcej "obeti" spôsoboval zväčšujúce sa muky. Kedy sa pokusná osoba vzoprie a vedúcemu pokusu odoprie poslušnosť?
Pre pokusnú osobu nie je daná situácia žiadnou hrou; jej konflikt je veľký a jasne rozpoznateľný. Na jednej strane ju zrejmé utrpenie žiaka tlačí k tomu, aby sa vzdala. Na druhej strane jej rozkazuje vedúci pokusu - teda legitímna autorita, ku ktorej sa cíti byť určitým spôsobom zaviazaná - v experimente pokračovať. Vždy, keď váha stlačiť spínač, rozkáže jej vedúci pokusu pokračovať. K tomu, aby sa z tejto situácie vyslobodila, musí pokusná osoba vyvolať jasný rozchod s autoritou. Úmyslom môjho výskumu bolo spoznať, kedy a akým spôsobom sa ľudia vzoprú autorite pod dojmom zreteľného morálneho imperatívu.
Úloha
Lekcia, ktorú viedla pokusná osoba, spočívala v asociovaní. Učiteľ (pokusná osoba) čítal žiakovi (obeti) rad slovných dvojíc. Potom postupne zopakoval prvý pojem so štyrmi ďalšími slovami. Žiakovi napríklad prečítal: modrý a škatuľa a ďalšie slovné dvojice. V testovacej sekvencii potom povedal modrý: nebo, atrament, škatuľa, lampa. Žiak mal určiť, ktoré slovo bolo pôvodne asociované s pojmom modrý.
Vedúci pokusu
Počas experimentov sa stávalo, že sa učitelia obracali na vedúceho pokusu - oblečeného v šedom plášti vedeckej autority - aby im povedal, či v pokuse pokračovať. Niektorí vyjadrili pochybnosti a naznačili, že chcú experiment ukončiť a odísť. Na to reagoval vedúci pokusu "motivujúcimi" poznámkami:
Povzbudenie 1: Prosím, pokračujte!
Povzbudenie 2: Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali!
Povzbudenie 3: Bezpodmienečne musíte pokračovať!
Povzbudenie 4: Nemáte inú voľbu, musíte pokračovať!
Tieto poznámky odzneli vždy v rovnakom poradí, ale len ak predchádzajúca nebola úspešná. Pri každom ďalšom zaváhaní učiteľa vykonať rozkaz, vedúci pokusu začínal prvým povzbudením atď. Ak sa pokusná osoba vzoprela autorite po štvrtej výzve, pokus sa ukončil.
Spätná väzba od obete
V prvých pokusoch nemali učitelia inú spätnú väzbu, ako svetelný signál správnej alebo nesprávnej odpovede. Ukazovatele napätia a slovné vyjadrenie sily elektrošoku nevytvorili dostatočný tlak na pokusnú osobu, aby sa rozišla s autoritou a vyjadrila neposlušnosť. V ďalších experimentoch sa do procesu zapojila spätná väzba od žiaka cez reproduktor. K nášmu zdeseniu nezabránili ani najostrejšie protesty obete mnohé pokusné osoby od toho, aby ju potrestali najvyšším možným trestom nariadeným vedúcim pokusu. Sťažnosti žiaka však spôsobili zníženie priemernej výšky elektrošokov.
Protesty boli dramaticky presne naprogramované. Obeť sa nesťažovala, pokým nedostala 75 voltový šok. Odpovedala naň ľahkých zamrmlaním. Podobná reakcia prišla pri 90 a 105 voltovom šoku. Pri 120 voltoch sa obeť obrátila na vedúceho pokusu, že teraz sú šoky bolestivé. Bolestivé zastonanie sa objavilo pri 135 voltovom šoku a pri 150 voltoch obeť zakričala: "Vedúci, vytiahnite ma von! Na tomto experimente už nechcem ďalej spolupracovať!" Výkriky podobného druhu sa objavujú v rastúcej intenzite. Napríklad pri 180 voltoch obeť kričí: "Tú bolesť už nevydržím!" Pri 270 voltoch bolo odpoveďou strastiplné revanie a zavýjanie. Pri 300 voltoch obeť zúfalo zrevala, že už žiadne odpovede nebude dávať a odmietla spolupracovať.
Vtedy vedúci pokusu nariadil učiteľovi, aby na odpoveď čakal 5 až 10 sekúnd. Ak odpoveď neprišla, mal ohodnotiť mlčanie ako nesprávnu odpoveď. Pri 315 Voltoch obeť znova žalostne žiadala, aby mohla experiment opustiť. Odpovede však naďalej nedávala a pri každom elektrošoku bolestne zakričala. Po 330 Voltoch sa žiak celkom odmlčal a nereagoval ani na otázky, ani na elektrošoky. Nastalo hrobové ticho...
x x x
Milgram experiment opakoval v mnohých variantoch. V knihe je opísaných 18; zúčastnilo sa ich vyše 1000 pokusných osôb. Jednotlivé obmeny sa týkali blízkosti žiaka (žiak v druhej miestnosti, žiak v rovnakej miestnosti), vedúceho pokusu (jeden, dvaja, žiaden) a pokusných osôb (jedna, dve, tri). Poslušnosť pokusných osôb sa prejavila najmä tam, kde sa autorita prejavila rázne, jednoznačne a bez rozporu. Napr. v experimente číslo 15 boli prítomní dvaja vedúci pokusu, ktorí si v istej fáze začali protirečiť - jeden z nich chcel pokus ukončiť a druhý v ňom pokračovať. Tu bola poslušnosť oveľa menšia (vlastne nijaká), ako v pokusoch číslo 1-4, kde sa vedúci pokusu ako autorita držal jasnej línie, z ktorej nikdy nevybočil. Poslušnosť pokusných osôb tu bola vysoká. Hrozivo vysoká.
(Pokračovanie)
Stanley Milgram: Das Milgram-Experiment. Zur Gehorsamsbereitschaft gegenüber Autorität
