Milgramov experiment alebo Ako učiteľ žiaka elektrošokmi trápil (2)

Výsledky experimentov boli elektrošokujúce. Čím bola obeť vzdialenejšia, tým viac pokusných osôb potrestalo nevinného žiaka – v tomto prípade doslova obete – maximálnym elektrickým úderom v hodnote 450 voltov. Najzaujímavejšie sú preto prvé štyri varianty experimentu, lebo v nich je jasne rozpoznateľný vzťah medzi blízkosťou obete a poslušnosťou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (55)

Ak sa žiak nachádzal vo vedľajšej miestnosti a učiteľ nemal so žiakom iné spojenie, než svetelnú signalizáciu správnych alebo nesprávnych odpovedí, zo vzorky 40 pokusných osôb 26 (65 percent) dalo žiakovi maximálny elektrický úder. Prvý rozchod s autoritou urobila pokusná osoba pri hodnote 300 voltov. Priemerná hodnota elektrošokov bola 405 voltov.

Vo variante číslo 2, v ktorej sa žiak nachádzal vo vedľajšej miestnosti, ale s učiteľom ho spájal reproduktor, zo 40 ľudí 25 (62,5 percent) dalo žiakovi maximálny 450 voltový elektrický úder. Prvý vzdor voči autorite urobila pokusná osoba pri 135 voltoch.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

V prípade, že sa žiak nachádzal v tej istej miestnosti, poslušnosť rapídne klesá. Zo 40 pokusných osôb 16 ( 40 percent ) dalo žiakovi 450 voltov. Pri 105 voltoch sa vzoprela prvá pokusná osoba. Pri 150 voltoch sa vzoprelo autorite 10 ľudí.

Vo variante číslo 4, kde sa žiak nachádzal v tej istej miestnosti, ale k elektrošoku je nutný dotyk pokusnej osoby a žiaka, bola poslušnosť najmenšia. Zo 40 pokusných osôb 12 (30 percent) dalo žiakovi 450 voltov. Prvá pokusná osoba, ktorá pokus ukončila, tak urobila pri 135 voltoch. Ďalších 16 to isté učinilo o stupeň vyššie pri 150 voltoch.

Pokusné osoby

Akí ľudia sa zúčastnili experimentu? Celkom obyčajní a priemerní americkí občania z mesta New Haven.

Skryť Vypnúť reklamu

Bruno Batta bol 37-ročný zvárač. V priebehu experimentu mal občas ťažkosti zvládnuť inštrukcie a vedúci pokusu ho musel niekoľkokrát korigovať. Za pomoc bol vždy vďačný, čo dokázal ochotou splniť požadované úlohy.

Prvé sťažnosti žiaka pán Batta nebral do úvahy. Jeho tvár zostávala nehybná, ako by sa chcel dištancovať od neposlušného správania žiaka. Pracoval mechanicky ako necitlivý robot a po celý čas trvania experimentu si ponechal rovnaký výraz tváre. Pri 330 voltoch žiak už viac neodpovedal. Pán Batta nahnevane napomenul vzdorovitého žiaka: "Radšej odpovedzte, aby ste to mali za sebou. Nemôžeme tu predsa trčať celú noc." To boli jediné slová, ktorými oslovil obeť - mimo stanovených slovných dvojíc. Viac k nemu neprehovoril. Scéna bola brutálna a deprimujúca: jeho tvrdá, nepohnutá tvár, ukazovala úplnú ľahostajnosť, keď kričiacemu žiakovi spôsoboval šoky. Zdalo sa, že jemu samému činnosť nespôsobovala potešenie, len nepatrnú spokojnosť z toho, že svoju prácu vykonáva svedomito.

Skryť Vypnúť reklamu

Po 450 voltovom šoku sa obrátil na vedúceho pokusu s otázkou: "A čo ďalej, profesor?"

x x x

Jack Washington, 35-ročný robotník. Keď sa objavili prvé protesty obete, obrátil sa k vedúcemu pokusu, smutne sa naň pozrel a potom čítal ďalej slovné dvojice. Vedúci pokusu mu nemusel prikázať, aby pokračoval. Počas celého experimentu neprejavil temer žiadne emócie alebo pohyb tela. Nariadenia vedúceho pokusu plnil v pomalom, pravidelnom rytme, ktorý ostro kontrastoval s prudkými výkrikmi obete. Po celý čas mal v tvári smutný a zronený výraz. Dostal sa až k úrovni 450 V šoku. Vedúceho pokusu sa spýtal, čo má teraz robiť. Na rozkaz dal ešte(obeti) dva šoky a tým sa z úlohy vyslobodil.

Skryť Vypnúť reklamu

V následnom interview sa vyjadril, že vedúci pokusu nesie najväčší podiel zodpovednosti. "Kázali mi pokračovať a nedostal som žiadne nariadenie, aby som prestal."

x x x

Karen Dontzová, 40-ročná žena v domácnosti, jej matka pochádzala z Československa. Pani Dontzová pôsobila nenápadne, vyjadrovala sa nejednoznačne a pomaly; jej hlas prezrádzal pokoru, akoby vravela: "Som len celkom obyčajná osoba, neočakávajte odo mňa veľa."

Počas celého experimentu bola nervózna. Pri 225 V sa obrátila k vedúcemu pokusu a povedala s výrazom úplnej neistoty, aby ho nenahnevala: "Váham pri tomto spínači." Keď jej prikáže, aby v procedúre pokračovala, urobí to bez ďalšieho komentára. No pred udelením 345 V šoku, poukáže na slovo "Nebezpečenstvo!" na šokovom generátore. Vedúci pokusu poznamenal, že šoky môžu byť síce bolestivé, ale nezanechávajú žiadne trvalé poškodenie tkaniva. (Pani Dontzová) sedí na kraji stoličky, ale jej tón reči zostáva nezúčastnený, kým číta slovné dvojice. Keď od žiaka prestali prichádzať akustické signály, spýtala sa: "Mám teraz pokračovať až do konca, pane? Dúfam, že s tým mužom je všetko v poriadku."

Začala si ticho mrmlať. Keď jej vedúci pokusu prikázal, aby stlačila 450 voltový spínač, povedala s hlasom, ktorý znel zároveň ustarostene a s prehnanou pokorou: "Čo keď s tým mužom niečo nie je v poriadku, pane?"

Pani Dontzová stlačila 450 voltový spínač trikrát za sebou.

x x x

Jan Rensaleer, 32-ročný inžinier. Pri 150 V šoku sa obeť prvýkrát sťažovala. Pán Rensaleer sa obrátil k vedúcemu pokusu: "Čo mám teraz urobiť?" Vedúci pokusu mu povedal, aby pokračoval. Inžinier stlačil spínač. S postupom experimentu sa čoraz častejšie obracal na vedúceho pokusu. Pri 225 voltovom šoku sa odstrčil aj so stoličkou od šokového generátora a oslovil vedúceho pokusu.

Jan Rensaleer: Ach, takto ďalej nemôžem pokračovať. Je to predsa dobrovoľný pokus a keď ten muž nechce viac pokračovať...

Vedúci pokusu: Prosím, pokračujte.

(Dlhá pauza)

Jan: Nie, nemôžem pokračovať, je mi ľúto.

Vedúci: Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali.

Jan: Vyzerá to tak, akoby ten muž bol zranený.

Vedúci: Elektrošoky nezanechávajú žiadne trvalé poškodenie tkaniva.

Jan: Áno, ale ja viem, čo dokážu elektrické údery. Som inžinier a sám som už nejaké dostal. Je mi to ľúto.

Vedúci: Je bezpodmienečne nutné, aby ste pokračovali.

Jan: Tak to teda neurobím - nie, keď ten muž kričí, že chce von.

Vedúci: Nemáte inú možnosť.

Jan: Ó, predsa mám inú možnosť. (Neveriacky a rozčúlene) Ako to, že nemám inú možnosť? Prišiel som sem dobrovoľne. Myslel som si, že môžem byť užitočný vedeckému pokusu. Ale keď pri tom musím niekomu spôsobovať bolesť, alebo keby som sedel na jeho mieste, potom by som jednoducho nechcel ďalej spolupracovať. Nemôžem pokračovať. Mrzí ma to. Myslím, že som už aj tak zašiel priďaleko. Asi.

Jan Rensaaler experiment ukončil.

x x x

Ako jeden z ďalších príkladov vzdoru voči autorite uvádza Milgram ženu s menom Gretchen Brandtová. Tridsaťjedenročná Nemka sa prisťahovala do Štátov v päťdesiatych rokoch. Počas pokusu sa pri sťažnostiach žiaka viackrát obrátila na vedúceho pokusu a chladne sa spýtala: "Mám pokračovať?" Bez zaváhania sa opäť oddala svojej úlohe, keď jej to vedúci pokusu potvrdil. Po 210 voltovom šoku sa s pevným hlasom ohradila.

Gretchen Brandtová: Tak, je mi to ľúto, ale myslím, že tu by sme mali skončiť.

Vedúci pokusu: Experiment vyžaduje, aby ste pokračovali, kým sa žiak správne nenaučí všetky slovné dvojice.

Gretchen: Mrzí ma to, ale má srdcovú chorobu. To vám predtým povedal.

Vedúci: Šoky môžu byť bolestivé, ale nie sú nebezpečné.

Gretchen: No, je mi to ľúto, ale myslím si, že keď bude dostávať ďalej šoky, potom sú nebezpečné. Radšej sa ho spýtajte, či chce odtiaľ von. Napokon, je to jeho slobodné rozhodnutie.

Vedúci: Je absolútne nevyhnutné, aby ste pokračovali.

Gretchen: Chcem, aby ste sa ho spýtali. Sme tu so slobodným úmyslom. Ak on chce pokračovať, budem aj ja pokračovať.

Vedúci: Nemáte inú voľbu.

Gretchen: Myslím, že sme sa sem rozhodli prísť slobodne. Nechcem byť zodpovedná za jeho srdcovú chorobu, alebo za to, že sa mu niečo stane. Majte pre to prosím pochopenie.

Pani Brandtová odopiera poslušnosť a v pokuse nechce ďalej pokračovať. Na Milgrama zapôsobila racionalita a dokonalé sebaovládanie, ktoré pred pokusom očakával u väčšiny pokusných osôb.

Záver

Prvou reakciou čitateľa na experiment je možno počudovanie, že človek so zdravým rozumom vôbec môže spôsobiť prvé elektrošoky. Nemala by sa pokusná osoba jednoducho radšej vzoprieť a laboratórium opustiť? Faktom je, že to nikdy žiadna neurobila. Výsledky experimentu sú tak prekvapujúce, ako aj zarážajúce. Napriek skutočnosti, že mnohé pokusné osoby prekonávajú stresy, napriek skutočnosti, že mnohí z nich protestujú voči vedúcemu pokusu, predsa pokračuje značné percento až po najväčší stupeň elektrického šoku na generátore.

Často ponúkané vysvetlenie znie, že pokusné osoby, ktoré obeti spôsobili najväčší šok, boli obludy, sadistické okrajové javy spoločnosti. Ale keď pomyslíme na to, že takmer dve tretiny účastníkov spadajú do kategórie "poslušných" pokusných osôb a že to boli priemerní ľudia z robotníckych a zamestnaneckých kruhov a ľudia so slobodným povolaním, potom sa toto tvrdenie stáva dosť pochybným. Priemerný človek, ktorý obeti spôsoboval šoky, to urobil s pocitom záväzku - na základe konceptu jej povinností ako pokusnej osoby -, a nie kvôli nejakým mimoriadne agresívnym tendenciám.

To je možno základný poznatok z nášho výskumu: Celkom obyčajní ľudia, ktorí jednoducho iba plnia svoju povinnosť a nepociťujú žiadne osobné nepriateľstvo, môžu byť podnietení k činom hrozného, skazonosného procesu. No je to ešte horšie: aj keď sa im predhodili pred oči a jasne osvetlili zničujúce dôsledky ich konania a keď sa im potom rozkáže, aby vykonali skutky, ktoré sú v príkrom rozpore s ich morálnym presvedčením, iba niekoľko málo ľudí disponuje dostatočnou pevnosťou autorite účinne odporovať.

Stanley Milgram: Das Milgram-Experiment. Zur Gehorsamsbereitschaft gegenüber Autorität

http://www.youtube.com/watch?v=5vH7F5UjvKw (krátke video)

Otto Kovarik

Otto Kovarik

Bloger 
  • Počet článkov:  75
  •  | 
  • Páči sa:  0x

C'est la vie! Zoznam autorových rubrík:  MužiŽenyĽudiaSvetSpektrumDrobnosti a príbehyPoviedky a prekladyListy z ApúlieFotografie

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu