Neprezradím žiadne tajomstvo, ak vyhlásim, že občiansku spoločnosť v stredne veľkom meste tvorí tak päť ľudí. Ľudí ochotných sa za niečo postaviť, na niečo poukázať, niečo zorganizovať či urobiť, bezplatne, pre iných ... Ostatní sú zacyklení vo vlastnom strachu, egoizme, alibizme, nedostatku času ... bla, bla, bla ... resp. až drogovo závislí od funkcií, ktoré zastávajú. „Niekto“ by to mal urobiť, „niekto“ by to mal vyriešiť, „malo by sa to“ spraviť ... počúvame zo všetkých strán. Všetci chcú žiť v ideálnej spoločnosti, v pekných mestách a obciach ... , ale spoločnosť a mestá má meniť k lepšiemu niekto iný.
Tajomstvom nie je ani to, že v hlavách značnej časti mladých ľudí je dobrovoľníctvo synonymom pre „ulievanie sa zo školy“ počas vyučovania. Ak nie je splnená táto základná podmienka, tak sa to jednoducho neoplatí. Príhody o tom, ako kedysi mladí ľudia, za tričko Stromu života či Brontosaura, opravovali železničku, tajchy, hrady ... sú akoby príbehmi z iného sveta.
Na občianskej výchove sa dozviete všetko o rodine, Ústave SR ... akurát diskusia k rodine a k tomu, že do základného dokumentu štátu si tu vytrel kadekto r.. , nie je povolená. Pred deťmi je potrebné utajiť zákon o slobodnom prístupe k informáciám, petičné právo ... , vychovávajme daňových poplatníkov a nie občanov! Preambula Ústavy SR v každej triede je skôr provokáciou než výchovným prvkom.
Značná časť pedagogickej obce si zamieňa environmentálnu výchovu s organizovaním výstavky prác vyrobených z odpadu a nič neriešiacimi „ekoprehliadkami“. To, že škola nemá zavedený zber papiera, skla, plastov a kovov a tým už niekoľko rokov porušuje zákon, ich už netrápi. A čo tak zmapovať všetky nelegálne skládky odpadu v katastri a hodiť tento materiál na stôl 1 500-eurového miestneho guru? Viem, zriaďovateľ ... , posvätná úcta stáda k baranovi. Vychovávajú nás nevychovaní. Mobilizujú nás neprebudení.
V certifikačnom systéme „Zelená škola“ sa viac než dve stovky škôl pokúšajú, s väčším či menším nasadením a úprimnosťou, bez finančnej podpory projektu zo strany Ministerstva školstva SR, aspoň čiastočne naplniť posolstvo z knihy Ľuby Lacinovej – „Žiť, ako keby na Živote záležalo“ resp. nedopustiť naplnenie predpovede Konráda Lorenza – „Osem smrteľných hriechov“.
Aj tu však, na niektorých školách, 1-2 učitelia, bojujú s nezáujmom vedenia školy a nepochopením kolegov matikárov, slovenčinárov ... Medzipredmetové vzdelávanie vyzerá dobre v školskom vzdelávacom programe, pri oblbovaní rodičov, kontrolách dokumentácie ... ale, ale, ale ... kto by to už robil?
Pár mladých reportérov sa pokúša, aby aspoň niekedy v budúcnosti nebol jediným zásadovým slovenským investigatívnym novinárom Kanaďan, Tom Nicholson.
Verejnosť si už nespomenie alebo ani netuší, s akou slávou bola v SR budovaná sieť štátnych stredísk environmentálnej výchovy (SEV), aj za finančné prostriedky rôznych zahraničných súkromných a vládnych fondov. Opäť nebudem rozoberať geografickú umiestnenie týchto stredísk, dopravnú obslužnosť, nákladovosť ...
Aká je dnes realita?
SEV Drieňok - Teplý Vrch, SEV Regetovka, SEV SAŽP Harmónia - Modra, SEV SAŽP Orlík - Spišská Sobota boli zrušené resp. skončili v súkromných rukách ako rekreačné zariadenia.
Dnes existuje, či prežíva, už len SEV Dropie – Zemianska Oľča, kde však dropa nehľadajte. Ten ostaný zahynul pred mnohými rokmi. Čo tam potom, prachy sa preprali a život ide ďalej.
Zostávajúcim torzom SEV v SR, paradoxne alebo našťastie neštátneho charakteru, sú Ekocentrum SOSNA v Družstevnej pri Hornáde a Vzdelávacie centrum Zaježová.
Potom, čo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR podpísalo s obchodným reťazcom Lidl memorandum o vyhlásení Spotrebiteľskej súťaže/Ekohry „Myslite EKOlogicky“ je na mieste otázka, či slovenské školstvo je ešte nositeľom hodnôt alebo „pôjde“ s každým, kto ponúkne peniaze či iné benefity? Takýchto je totiž plný Amsterdam.
Otvorený list Špirály – siete environmentálne výchovných organizácií, podľa dostupných informácií, odmietli zverejniť Učiteľské noviny, aby tak nadviazali na tradície metód komunistickej tlače.
Školské vzdelávacie programy sa len tak hemžia frázami typu „občianska angažovanosť“, „environmentálna zodpovednosť“, „rešpekt k iným kultúram“ ... Mladí ľudia sú neustále vychovávaní – environmentálne, spotrebiteľský, občiansky, eticky, náboženský, multikultúrne, zdravotne, dopravne, ... Ako je potom možné, že absolútna väčšina predstaviteľov slovenskej spoločnosti je len komparzom pre politikov - pokojne prežúvajúcim stádom, mentálne ukotveným v telenovelách, sitkomoch, bezobsažných bulvárnych médiách, ochotná prejaviť názor, ak vôbec, len v anonymných diskusiách na internete alebo vo veľmi úzkom rodinnom kruhu?
Mám za to, že jednou z príčin tohto stavu je farizejstvo, ktorým je presiaknutá celá spoločnosť. Formálne plány, pracovné nasadenie, záujem, tabuľky, grafy, výkazy, kontroly, ... bezobsažné heslá, koncepcie, stratégie ... nič neriešiace reorganizácie ... Chlieb a hry ... 14 miliárd eur na roky 2014 – 2020 z EÚ ... mľaskanie, nové heslá a sľuby ... dav skolených hláv a občasný organizovaný potlesk ...
Kráľ nie je iba nahý, to už všetci dávno vieme. Kráľ začal nahotu prezentovať ako spoločenský štandard.
Nový domov pre tri čínske opice – „nevidím, nepočujem, nehovorím“ ...
