Pred elitným liptovskomikulášskym gymnáziom, na preplnenom parkovisku úctyhodných rozmerov –transformovaného to bývalého kasárenského dvora – oddychujú desiatky automobilov. Študentov.
V inom školskom zariadení lektor vášnivo – striedajúc fázy úvah na zamyslenie sa, ľahkého humoru a faktov – oboznámuje poslucháčov s problematikou nakladania s odpadmi. Zhodnocovanie, zneškodňovanie, recyklácia, kompostovanie ... Standing ovation. A potom dav dupajúci k automatom na kávu. Záplava jednorazových kelímkov a pachuť v ústach lektora.
Stovky slovenských škôl neseparujúcich povinné zložky komunálneho odpadu, hoc im to prikazuje zákon. Štát v štáte a systém bez kontroly.
Školské areály s miznúcou a dožívajúcou zeleňou, betón víťaziaci nad nepríjemnosťou padajúceho lístia. A k tomu zjednodušenia: kvety v betónových črepníkoch, cudzokrajné druhy bez potenciálu majestátnosti objemu a výšky. Potemkin víťazi nad funkčnosťou.
Za oknami nelegálna skládka klovajúca očí študentov i pedagógov. Iba ohlásiť ju nemá kto, lebo zriaďovateľ ..., vyhrážky, pomsta a strach. Etická, občianska a environmentálna výchova zmenené na znôšku poučiek a naučených fráz, prostredie bez inšpirujúcich osobností. Produktom je zhrbený daňový poplatník, nie sebavedomý občan.
Bezbolestnosť internetových petícií.
Obec bez verejnej kontroly, lebo kto by už čítal úradnú tabuľu, kontroloval výrubové konania či žiadal hodnotu za peniaze pri separovanom zbere.
Zámková dlažba námestí a nefunkčné atrapy stromov, k tomu gýčová fontánka a insitná lipová socha, slovenská podoba boja s klimatickými zmenami.
Zeleň ciest i stáročné aleje strácajúce sa spolu s konskými povozmi.
Fekalizovaný a eutrofizovaný miestny potok, lebo dedina nikdy nepotopí vlastných, protipovodňová ochrana zmenená na masívne výruby brehových porastov zožutých na štiepku.
Posvätný háj ležiaci na píle a boj s lykožrútom ako zápas s podstatou krajiny.
Močiar druhov utápaný v močiari stavebného materiálu a sutí. Preč s komármi, preč s vodou.
Štipľavý dym ako jesenný závoj dediny. Odpad v domácich peciach. Ušetrili sme ...
Hŕby medzinárodných dohovorov, zákonov a predpisov, iba lokálna realita niekde inde.
Letenky – za tridsaťpäť eur – naprieč svetom.
Ondrej Podstupka v komentári „Študenti majú pravdu. Horí“ tvrdí: „Osudom mladých ľudí je nespokojnosť. Ak sa pozriete na svet očami stredoškoláka, máte vzácny dar vidieť okolo seba krivdy, ktoré treba napraviť alebo sa im aspoň vzoprieť.“
Ja však vidím slepotu.
Neschopnosť väčšiny (nielen) mladých ľudí vidieť a razantne riešiť lokálne problémy – aj životného prostredia – demaskovať dianie na škole, v obci či v meste, neanonymne vystúpiť z individuálnej zóny komfortu, ísť do stretu s pseudoautoritami a úradmi – ukrytú za nič neriešiace a davovo bezpečné protesty. Presvedčili sa o tom učitelia, zdravotníci i železničiari.
Iba konkrétne činy na konkrétnych miestach – nasadenie, systematickosť, vytrvalosť – majú potenciál zmeniť školu, obec či krajinu.
Áno, horí! Horí schopnosť pochopiť slová Johna Seeda, zakladateľa hlbokej ekológie: „Každý konkrétny čin – tu a teraz – je ako modlitba.“
