„Polícia navrhuje novelizovať trestný zákon tak, aby krádež živého zvieraťa bola automaticky trestným činom bez potreby vyčísľovať jeho hodnotu,“ dozvedáme sa z úst riaditeľa odboru environmentálnej kriminality Prezídia policajného zboru Mária Kerna. Ten sa vždy zjavuje vo chvíli – rovnako ako ďalší vysokopostavení predstavitelia slovenskej polície – v ktorej sa medializované informácie vysliedené novinármi či občianskymi aktivistami už nedajú ustáť frázami o nevedomosti, operatívnej práci či maximálnom nasadení.
Čo sme to za krajinu v ktorej útla redaktorka TV Markíza Kővešová raz rozklikáva väzby organizovaného žobrania v hlavnom meste, inokedy odhaľuje zákulisie výroby psej masti (1, 2), ďalší občania pátrajú na vlastnú päsť po ukradnutých automobiloch či ohlasujú nelegálne skládky odpadov. A dokonca, taký Ján Kuciak sa musel stal obeťou rozmotávania pavučiny patogénnych vzťahov, čo je v každom právnom štáte úloha pre spravodajskú službu, políciu a ďalšie štátne inštitúcie, aby sa ľadoborec spravodlivosti pohol aspoň o pár metrov.
V štáte, v ktorom potrebujú kontrolné orgány niekoľko týždňov na to, aby zúradovali nenosenie rúšok kolektívom Koltleba s. r. o. v parlamentnom pléne – to je ten slávny Kaliňákov ESO systém (E-efektívna, S-spoľahlivá, O-otvorená) – je časť sa zamyslieť nad reálnou potrebou premnožených orgánov a inštitúcií, bez patričného výkonu a samozrejmého ťahu na bránku.
To čo naozaj nepotrebujeme je policajné auto postávajúce pred osadou, úradníkov z veteriny prekladajúcich lajstra v kanceláriách a v policajných uniformách dedinských chlapcov pre ktorých je týranie žien, krádež dreva formou nelegálnych výrubov drevín, vypaľovanie trávy, zakladanie nelegálnych skládok, mlátenie psov do krvavej nemoty, ich vlastnou civilizačnou výbavou vštiepenou zvykových právom lokálnej komunity. Preto to nevidenie, bagatelizovanie a sekundárne mimikry na tlačových konferenciách.
