Kým šéf TANAPu Pavol Majko s otcovskou starostlivosťou odprevádza Romanu Tabak (OĽaNO) na miesto jej hrdelného zločinu odhaleného len na základe jej neodolateľného nutkania zdieľať, nad hrádzou v Račkovej doline v Západných Tatrách sa piknikuje a kúpe ostošesť. Mimo printu i kamier, všeľudového pohoršenia i záujmu profesionálnych ochranárov.
V tom istom čase lesy opúšťajú vedrá čučoriedok zozbierané počernejšími podnikateľmi i vlastníkmi povoleniek od výmyslu sveta.
Pod Pribylinou stojí dopravná hliadka kontrolujúca doklady, kým na začiatku už spomínanej Račkovej doliny početné motorové vozidlá , denno-denne, parkujú mimo urbármi zrozumiteľne vyznačeného a spoplatneného stania.
V úzkej kružnici jednej doliny niet nôh a hlavy zákona. A dolín a údolí sú desiatky, rovnako ako výnimiek a privilegovaných oprávnení opretých o zákon, bývalé či súčasné podnikanie, spoločné detstvo či príkaz zhora.
Mám kamaráta, ktorý - napriek môjmu varovaniu - vstúpil do služieb dobrovoľnej stráže prírody s jeho príznačnou akčnosťou a srdcom. Po pár mesiacoch nevychádza z údivu.
Inštitúcia, ktorá mu nevie poskytnúť ani základnú výstroj a výzbroj – vedeli ste o tom, že na obyčajné tričko strážcu majú nárok len profesionáli (?) – má „nevidiacich“ profíkov a masu nečinných dobrovoľníkov ktorých motívy stať sa predlženou rukou zákona by si vyžadovalo rozsiahlu sociologickú štúdiu, brzdí jeho nadšenie, principiálnosť i rozsah činnosti, viac rieši fakt či mal službu ako zdokumentované činy.
Načapaní niekde telefonujú, odvolávajú sa na ústne súhlasy, ktoré druhá strana pravidelne poprie, vyhrážajú sa či spustia vajatanie na tému, čo robí vláda či neprichytení spoluobčania a nikto to nerieši.
Na vlastnom motorovom vozidle, vo voľnom čase a za benzín zakúpený na úkor rodinného rozpočtu, v oblečení vandráka lebo tento štát nemá ani na uniformy, sa nielenže nechávate opľúvať svorkami občanov pre ktorých sú zákony len hŕbou zviazaných listov papiera, ale - zdá sa - nenájdete oporu a podporu v inštitúcii, ktorej predstavitelia tak vášnivo rečnia pred zapnutými kamerami televízii či pred diktafónmi redaktorov.
Až svetielka kamier zhasnú a redaktori odkráčajú do redakcii, masky z tvári padajú ako chladný októbrový dážď. A tá pravda bolí.
