Tento článok voľne nadväzuje na publikované príspevky: A kto bude riešiť svinstvá?, Eurofondová šikana malých a korupcia veľkých, Dvojpercentná ilúzia.
Verejná plocha, projektant, projekt, záhradný architekt, projekt, dodávateľ, zhotoviteľ, stromy a kroviny, pätnásť tisíc eur. Verejná plocha, tužka, papier, náčrtok, občianske združenie, dobrovoľníci, stromy a kroviny, štyritisíc eur. Stret dvoch svetov.
Rozpočet štátu a samospráv sa za dve desaťročia nafúkol ako teplovzdušný balón (Liptovský Mikuláš dnes hospodári z cca 30 miliónmi eur t. j. cca miliardou slovenských korún), z európskych účtovných výkazov sa na Slovensko usmievajú vyčlenené eurofondové miliardy, Úrad splnomocnenca vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti chrlí stratégie a vízie, pre ľudí, za ľudí, s ľuďmi, zapájanie do veci verejných, občianska participácia sú inflačné slogany z vyhlásení a prejavov politikov – parlamentných i komunálnych, iba realita naráža na útesy odpojenia miestnych občanov od financií a rozhodovania.
Boli časy. Predvstupné. Slovensko na čakačke do EÚ. Medové motúzy grantových výziev zameraných na výsledok a cieľ. Žiadosť o finančnú podporu, excelovská rozpočtová tabuľka, pár logických príloh. Byrokracia ešte len vznikala. A sadili sa stromy v krajine, prednášalo na desiatkach škôl, monitorovali negatívne zásahy do životného prostredia, pre ľudí, za ľudí, s ľuďmi. A dokonca sa híkalo a chválilo. Tretí sektor i občan bol partner, nie nepriateľ.
Dnes sú eurofondové peniaze nestráviteľným sústom, poznám osoby a organizácie, ktorým zlomili väzy. Plánovanie mimo reálnych potrieb ľudí, ľuďmi, ktorým sme vraj dali mandát. Na predražené cyklotrasy, verejné priestranstva plné betónu, zámkovej dlažby a stromov bez ekologickej funkcie, kompostárne s nepoužiteľným kompostom. Každá žiadosť o nenávratný finančný príspevok v rozsahu Leninových spisov, excelovská rozpočtová tabuľka veľkosti rodinného stanu, desiatky vynútených príloh a nestráviteľný manuál pre konečného žiadateľa. Parketa pre účelovo vzniknuté firmy – za 30% odtok cez konzultačné a právnické služby to napíšeme a vylobujeme – a podvodníkov. Už sa robí len draho, pre ľudí a bez nich.
Workshopy a konferencie o kompostovaní namiesto manuálnej výroby stoviek kompostovísk, brožúry, letáky a plagáty o význame verejnej zelene namiesto jej výsadby, cyklotrasy viac na predražených projektových výkresoch než v teréne.
Environmentálni lídri – tak vášnivo diskutujúci o klíme, jej zmenách a adaptáciách – poletujú svetom. Barcelona, Berlín, Rím, Moskva, Štokholm ... , veľa projektových partnerov, veľa ciest, veľa seminárov, tréningov, konferencií, veľa chlebíčkov a pracovných obedov, siete a sieťovanie, iba praktické aktivity v nedohľadne.
Národné zelené financie podporujúce systematickú prácu mimovládnych organizácií neexistujú (ČR má vyše 100 environmentálnych vzdelávacích centier, u nás sú 4). Objemom disponibilných finančných zdrojov tragický Zelený vzdelávací fond živený najväčšími znečisťovateľmi životného prostredia a Recyklačný fond zameraný na podporu budovania komunálnej infraštruktúry nie sú opäť príležitosťou pre lokálnu ľudskú kreativitu a použitie rúk.
2%-asignáciu dane ovládli nadácie – dnes ich je vyše 700 – najmä tie korporatívne. Jednoduchá cesta firma – občianske združenie bola vymenená za potrubie ukričaného marketingu , ktorým tečú milióny: firma – nadácia – žiadosť o grant – občianske združenie. Projektová výzva, 576 žiadostí o podporu, 00 postupujúcich, SMS naháňanie hlasov, 30 podporených projektov, 800 eur ... A čo urobíš za pár stoviek na konci tejto cesty?
Ten zvyšok asignácie nie je opäť o práci, nasadení, výsledkoch, ale o kamarátovi, ktorý pozná kamaráta a ten má vplyv na riaditeľa či správnu radu. Komu a kde poslali 2% či sponzorské dary štátne firmy resp. firmy s podielom štátu za Mečiara, Dzurindu či Fica?
Nikdy nebolo finančných prostriedkov tak veľa ako je tomu dnes, váľajú sa v štátnom rozpočte, v rozpočtoch mnohých samospráv, v účtovných výkazoch firiem, ale nikdy neboli tak vzdialené od ľudí a od efektivity ako v tomto čase. Neslúžia však ľuďom, ale len osobnému prospechu jednotlivcov.
Všetci chcú chrániť životné prostredie, rozvíjať lokálne komunity, pomáhať starým a chorým , všetci produkujú státisíce statusov o tom čo, kde a ako by sa malo urobiť, ale nikto sa nechce pozerať do nepríjemného zrkadla reality. Efektívne a lacnejšie riešenia – s ľuďmi, pre ľudí a za ľudí - sú nežiaduce.
