Noe mal šťastie. Jeho radcom bol Boh. Muž činu hobľujúci Archu spásy nepotreboval klimatický panel, kongresovú turistiku na tému dohodli sme sa, že sa dohodneme, kilogramy medzinárodných dohôd s nulovou vymáhateľnosťou, ani národné parlamenty. Iba uveril.
Svet – nevynímajúc Slovensko – opäť trhá veľké kusy chleba a potom sa nimi zadúša v nemohúcnosti prežutia. Politické velikášstvo, inflačný nadbytok petícií a prehlásení s podpismi narýchlo vykvasených osobnosti žiadajúcich zmenu v paradigme sveta v ktorom sa aj zo sadenia stromov či zálohovania nevratných fliaš napokon vždy vznikne konferenčná téma a roky odďaľovaný cieľ. Dôvody sa vždy nájdu.
Vraj ma potrebuje klíma kričí slovenský internet – už po koľký raz (?) – a ignorujúc klimatický darebácke štáty ako USA a Čína, zložitosť medzinárodných vzťahov v ktorých Európa ad hoc nezvládla ani jednu krízu za ostatných dvadsať rokov, slovenskí rojkovia žiadajú 65%-nú redukciu emisií do roku 2030.
Na vlnách environmentálneho populizmu surfujú noví populisti – zabúdajúc na žlté polia repky olejnej, malé vodné elektrárne na divokých riekach a prešustrované dotácie na fotovoltaické parky ako výsledok inej hystérie a sekundárneho zneužitia témy pod vlajkou EÚ – apelujúci na politikov i verejnosť. Vraj už triediť odpad a sadiť stromy nestačí!
Juraj Šeliga, ešte nedávno principiálny tribún hnutia Za slušné Slovensko vymäkol a už pár krát zaprel sám seba a politický to zdôvodnil, to je rozdiel medzi reálnou politikou a aktivizmom, premiér Matovič po svadobnej veselici prská na vzpurných bezrúškových občanov, ale naše ciele nie sú menšie než tých 65%!!! S týmito politikmi i občanmi.
Klimatická núdza začína na obecných úradoch. Logistické centrá na najúrodnejšej pôde, odvodnené mokrade lebo komáre či výstavba, revitalizácie námestí ako eufemizmus pre odstránenie verejnej zelene a betonárske práce, zregulované potoky a rieky po predchádzajúcich hrubých urbanistických chybách, dymiace domáce kúreniská ... Klimatický výkrik odrážajúci sa od partikulárnych záujmov starostov i poslancov rôznorodého vzdelania i inteligencie.
Nepochybujem o klimatickej zmene i núdzi – viem o tom viac než väčšina tribúnov – len nevidím politickú vôľu i masovú občiansku objednávku na uskromnenie sa. Podpísať na internete, bezbolestne a pohodlne, sa dá čokoľvek, ale postaviť sa logistickému centru, revitalizácii námestia, regulácii potoka – v obecnej atmosfére proti všetkým – je viac než tridsaťsekundový akt za klávesnicou počítača apelujúci na parlament či vládu.
Ľudstvo je nepoučiteľné a osobná skúsenosť neprenosná, nevynímajúc slovenských politikov i občanov. Naše dní plynú k individuálnym osudom a iba Noe – bez mediálnych výkrikov – opäť zbíja Archu.
