Zákon o odpadoch zaviedol princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov, to znamená plnú zodpovednosť výrobcov a dovozcov za triedený zber vyhradených prúdov odpadov. Vyhradenými prúdmi odpadov sú podľa zákona obaly, neobaly - neobalové výrobky zbierané spolu s obalmi (papier, plasty, sklo), elektrozariadenia, batérie a akumulátory ako aj pneumatiky.
Keďže výrobcovia a dovozcovia sú spoločnosťami, ktorých prvoradým cieľom je vyrábať a predávať ich výrobky, pre plnenie povinností, vyplývajúcich z rozšírenej zodpovednosti výrobcov, sa tieto subjekty združia a budú plniť tieto povinnosti kolektívne v rámci Organizácií zodpovednosti výrobcov (OZV).
V prípade obalov výrobca a dovozca, ktorý predáva výrobky v obaloch končiacich v komunálnom odpade, financuje triedený zber prostredníctvom zapojenia sa do OZV. Takýmto kolektívnym plnením sa malo zabezpečovať financovanie nákladov na triedený zber celého množstva vyzbieraných odpadov v mestách a obciach a obce mali byť od týchto nákladov odbremenené.
Pre zjednodušenie: Výrobca a dovozca platí OZV za obalové a neobalové materiály uvedené na trh, OZV uhrádza obci všetky náklady separovaného zberu vrátane osvety a propagácie, občan v maximálnej možnej miere odpad triedi nakoľko náklady na vyseparované zložky nie sú súčasťou ročného poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
Realita?
OZV v mnohých prípadoch, z dôvodu nedostatku financií, brzdia rozširovanie logistiky a tým aj komfortu separovaného zberu v obciach, v časti prípadoch sa dá dokonca tvrdiť, že nie sú splnené ani minimálne štandardy pre triedený zber určený vyhláškou t. j. počet nádob a počet vývozov = litráž / obyvateľ / rok.
OZV zvolili namiesto priamych foriem osvety a propagácie separovaného zberu (environmentálna výchova na školách) nakoľko nedokážu zaplatiť ľudí v regiónoch, pasívne formy (letáky, plagáty, inzercia, oznamy ...) o ktorých účinnosti a dopade na cieľové skupiny sa dá dlho polemizovať.
Najväčším problémom je však vypovedanie stoviek zmlúv – najmä malým obciam –zo strany OZV. Koordinačné centrum pre obaly nedávno informovalo, že ani po dvoch losovaniach nemá veľké množstvo samospráv k 01.01.2020 zmluvy na financovanie triedeného zberu. Ak niečomu takému mohlo vôbec dôjsť, tak je zrejmé, že legislatíva je zle nastavená a nefunguje kontrola systému. Táto situácia, ktorá môže vyvolať nežiaduce konzekvencie, sa dá pokojne označiť za stav núdze triedeného zberu.
Mám za to, že triedenie odpadov nemá byť fetišom, ale systémom, ktorý má logistickú i finančnú koncovku. Kým napr. rezort životného prostredia dlhodobo tvrdí, že v SR sú vybudované dostatočné kapacity pre spracovanie (recykláciu) vytriedených zložiek, tak obce komunikujú nezáujem o niektoré vytriedené materiály resp. spoplatňovanie ich odberu zo strany spracovateľov.
Je veľkou škodou, že PR správy ministerstva vo vzťahu k odpadovému hospodárstvu vždy prehlušia ojedinelé varovné hlasy zaznievajúce z prostredia samospráv.
Aj takúto podobu môže mať triedený zber v krajine vyhláškou určených minimálnych štandardov podmienok pre separáciu:
