Dostávam mnoho listov a e-mailov. Z ich útrob vypadávajú zúfale príbehy vypovedajúce o ostrom strete jednotlivcov s podstatou štátu, nepochopiteľné príklady devastácie lokálneho životného prostredia ľudí, svedectva o výsmechu i zastrašovaní s pečiatkou úradov. Občas príde osobné vyznanie, občas hulvátstvo uzurpujúce si právo na konečný verdikt.
V uplynulých dňoch ku mne, cestami internetu, doputoval text - od mne neznámej osoby - vyžarujúci nie každodennú citlivosť k udalostiam odohrávajúcim sa v pulze všedných dní.
Vážený pán Pado,
už dlhšie sa Vám chystám napísať, pričom nečakám od Vás konkrétnu pomoc ani radu, ale hádam mi pomôže aspoň vedomie, že aj niekomu inému nie je ľahostajné, čo sa na Slovensku deje v oblasti ekológie a devastácie krajiny .
Teraz na jar si myslíme, že všade vonku nás bude očakávať prebúdzajúca sa príroda v rozpuku. V prírode chyba nie je, ale človek do nej zasahuje neuveriteľným spôsobom. Pod pláštikom „kultivácie a zveľadovania“ príp. údržby mestskej zelene práve teraz na začiatku vegetačného obdobia opäť padlo niekoľko stromov a stromoradí a neviem, na radu akého „odborníka“ robia tieto zásahy v čase, keď je vegetácia naliata miazgou a ide pučať. Myslím, že píliť stromy a drasticky ich orezávať by mali iba na jeseň.
Konkrétne, v centre Starej Turej odstránili vzrastlé stromy vo vnútrobloku panelových domov, ale aspoň ich nahradili mladou výsadbou. Potiaľ v poriadku. Za mestečkom smerom k rekreačnej oblasti Dubník dlho odolával drevoštiepkarskej lobby nádherný dvojrad starých topoľov – už patrí minulosti. Táto úvodná poznámka len na okraj, všimla som si to pri prejazde Starou Turou. Horšie to však vyzerá v Novom Meste nad Váhom, kde bývam. Počas niekoľkých pár rokov tu spílili množstvo stromov v samotnom meste, ale aj na okolí, lebo si to napr. vyžiadali obyvatelia priľahlých domov, čo je v čase klimatickej zmeny podivuhodné. Najsmutnejším príkladom je vyklčovaný storočný lužný les pri dnes už bývalej rekreačnej zóne Zelená voda, ktorá už dávnejšie neslúži svojmu účelu. Prečo museli padnúť majestátne stromy na mieste, kde dodnes nič nestojí, je mi záhadou (lokácia sa nezhoduje ani s miestom, kde by mal vzniknúť roky sľubovaný akvapark).
Zasielam Vám aj niekoľko záberov ilustrujúcich aktivity, ktoré sú výsmechom rozumnej krajinotvorby a zachovania znesiteľného životného prostredia.
Okolie administratívnych budov klimatizovali mohutné čerešne, vysadené dávno za socializmu. Stromy neboli ani choré, suché či nebodaj práchnivé, napriek tomu ich minulý rok zrezali takým spôsobom, ktorý nemožno označiť inak, ako popravu. Z kmeňov nechali jeden hlavný konár alebo ani to nie (to isté na topoľoch z druhej strany budovy). Tento rok na jar stromy ani nevyrašili (nemalo čo, sú zrejme tak oslabené, že čoskoro odumrú celkom). Okrem benefitov pre vtákov a iné živočíchy tienením budovy a zachytávaním prachu a hluku z komunikácie (cesty) tieto budovy ochladzovali, čiže práca v lete v nich nebola utrpením. Uvidíme, ako sa im bude pracovať druhé leto bez prirodzenej klimatizácie, ak bude aj toto také suché a horúce, ako tie predchádzajúce. Takéto zásahy na stromoch a drevinách bohužiaľ vôbec nie sú ojedinelé.
Ďalší príklad, ako sa to nemá robiť, je svah pri základnej škole. Roky na ňom rástli jablone, ktoré opäť klimatizovali vzduch a poskytovali vzácny tieň, vieme, aké rozpálené bývajú učebne v lete, ak ich nechráni vegetácia. Vysadil ich ešte jeden súdruh učiteľ, poctivo berúci predmet „práce na pozemku“. To, že sa roky o ne a ich úrodu nikto nestaral, nie je chyba tých stromov. Na jeseň však pod nimi bolo vídať drozdy a určite tam bol pestrejší život, ako po tom, čo sa do práce pustili technické služby mesta. Stromy, ktoré svojimi koreňmi spevňovali svah a vytvárali príjemný chládok, zmizli, namiesto toho vznikol kopec hliny, na ktorom vysadili suchomilné rastliny, asi s vedomím, že nič iné tam neprežije. Po každom silnejšom lejaku je na parkovisku pod svahom po členky blata, na kopci hlboké jarky vyryté vodnou eróziou. Geotextília bola už vetrami niekoľkokrát strhnutá. Neviem, kto môže mať pri takomto zásahu pocit, že skultivoval prostredie alebo nebodaj pozitívne skrášlil okolie. Celé zle.
Najhorší je ten pocit bezmocnosti, lebo človek sa o týchto zásahoch dozvie, až keď sa dejú príp. ex post. Komu sa má sťažovať, keď príslušní vykonávatelia majú určite na všetko papiere so správnymi pečiatkami a povoleniami. Všetko prebieha podľa litery zákona, odborníkov a znalcov, len vo výsledku je to katastrofa. Smutný výrok Mikuláša Hubu platí: „Už dávnejšie vravím, že tento štát nenávidí prírodu s výnimkou prírodných zdrojov, ktoré sa dajú speňažiť.“
V krajine zahalenej slovným balastom, vyprázdnených štátnych a národnostných tančekov, pokrivených hodnôt, relativizovania pravdy, skratkovitosti komunikácie a povrchnosti vzťahov, je viac ako potrebná schopnosť zaujať vlastný postoj či vysloviť názor. Tak ľudský a od srdca.
Ďakujem.
