Žurnalisti Ján Kuciak, Zuzana Petková, Paula Holcová, Marek Vagovič, Monika Tódová, Xénia Makarová, Adam Valček sú štatistické odchýlky. Diamanty ukryté v hlušine, nereprezentujúce väčšinový stav slovenského mediálneho priestoru, ovládaného povrchnosťou, skratkovitosťou, bulvarizáciou, minimom skutočnej solidarity, manažerskou vypočítavosťou a prevahou osobných záujmov.
V óde na radosť sa akosi pozabudlo na súžitie bývalého novinára Petra Tótha so SIS, na to, akú osobnostnú kvalitu nám tu dlhé roky generuje najsledovanejšia televízia Markíza v podobe rôznych mediálnych poradcov a hovorcov, za všetkých je potrebné spomenúť Erika Tomáša, na to, že moc primátorky Jany Vaľovej v Humennom vlastným rukopisom pravdepodobne utužoval - a za celkom slušný budžet - aj novinár Marián Kizek z Košického Korzára, na vyváženosť spravodajstva a objektivitu TA3, atď.
Akosi sa pozabudlo na úchylácke striehnutie na obnažený prsník, lem nohavičiek, bozk na ulici ... , novinárčinu typu kto, s kým, kedy a prečo, stalking vedúci k osobným a rodinným tragédiám. Vlastná sláva vyskladaná na hroboch iných.
Do akej kategórie novinárčiny patrí regionálna bezpohlavnosť založená na preberaní tlačových správ utopených v zmeske horoskopov, krížoviek, športu a inzercie? Prvoplánová slepota povýšená nad lokálnu investigatívu, lebo komunálna inzercia a vzťahy s primátormi či starostami sa stali dôležitejšími než miestne kauzy. Práve z dôvodu novinárskej apatie v regiónoch začali mnohí občianski aktivisti blogovať.
Poctivosť novinárskej práce odráža spoločnosť ako takú. Veľmi úzka špička, pomerne rozsiahly šedý priemer a rozsahom nezanedbateľná nekvalita. Neglorifikujme novinárov, sú to len ľudia.
