Múdrosť má mať šediny, prehľad, nadhľad i pokoru. Múdrosť sa prihovára pokojným hlasom, je vyzbrojená trpezlivosťou a nikdy neumierajúcou túžbou po spravodlivosti. Múdrosť je nenápadná, nevtieravá a zjavuje sa v pravý čas, aby poradila, rozsúdila, ukázala cestu či dodala odvahu.
V časoch kmeňov a rodov, v časoch rodinných klanov, sedeli pri ohňoch početné zástupy – mladí i starší, ženy i deti, bojovníci i ľudia pluhu – a s otvoreným srdcom počúvali staršinu. Bol pilierom i posledným slovom.
V časoch starostov ešte odvodených od starať sa, prirodzených autorít bez klišé verejného záujmu, mužov vráskavých tvári popísaných slnkom a skúsenosťami, otvorených dverí úradovni, bolo slovo chlapa dedinským zákonom. Pevným a neoblomným.
V časoch vajdov, náčelníkov kočovných Cigánov, pevná ruka určovala smer cesty. Fyzickej i metafyzickej.
A včera prezidentka SR Zuzana Čaputová vymenovala šesť nových sudcov. Vo svojom prejave apelovala na sudcovskú nezávislosť, ktorú nepovažuje za súkromné právo sudcov, ale ústavné právo občanov. Prezidentka im pripomenula, že sa ujímajú funkcie v čase, keď je očista justície jednou z najdôležitejších tém a keď sa postupne odkrýva hĺbka a rozsah problémov. "Potrebujeme postupne počuť, ako je možné, že došlo k takým zlyhaniam a ako im môžeme do budúcna zabrániť."
A potom to začalo. Namiesto múdrosti a vľúdnosti, namiesto toľko očakávanej zmeny, sa priestorom valila arogancia najhrubšieho zrna napĺňajúca mikrofóny prítomných novinárov. „Nebudem odpovedať, mám názor, ale nepoviem vám ho, myslím si, že sudcovia sa nemajú ukazovať verejnosti ...,“ sú slova nevyzretých detí - mileniánov - z Trebišova i Košíc, ktoré zasadnú do lavíc polobohov.
Po dlažbe pred Prezidentským palácom som videl kráčať Moniku Jankovskú na začiatku jej kariéry. Arogantného páva bez náznaku pokory. A v izbe sa ochladilo ...
