Žijeme v dobe, v ktorej sa peniaze stali najdôležitejšie až na prvom mieste. Mestá prestávajú byť pre ľudí a stávajú sa priestorom pre autá, pre sadrokartónové opachy super– a hypermarketov .... a investori si arogantne v duchu spievajú „Od Tatier k Dunaju, stromy umierajú, na nás však nemajú (ochranári, občania), aj keď sa hnevajú“.
Konformisti si každé štyri roky splnia občiansku povinnosť účasťou vo voľbách a každých desať rokov zaškrtnú v štatistickom dotazníku "vieru v Boha". Tým to končí. Občianska angažovanosť? A načo? A viera v Boha? Polovica z tých 81 %, čo to deklaruje, verí v skutočnosti len v toho svojho, prispôsobeného dobe, prinášajúceho osobný prospech, pôžitky a pohodu. Sviatky už nie sú o zamyslení sa, o pokore, je to obchodná príležitosť, kombinácia predkresťanských pohanskych zvykov a kresťanských rituálov, a to všetko zastrešené všemocnou rukou marketingu, reklamy a trhu.
Povrchnosť sa stala pre mnohých spôsobom prežitia. -násť roční zbierajú pôžitky všetkého druhu ako huby do košíka a keď časť z nich pohlti peklo drog a nihilizmu, stáva sa to správou v bulvárnych médiách. Množstvo spanilých diev, ktoré mali svet poľudšťovať a zjemňovať sa prispôsobilo mužom - v ich vulgárnosti, povrchnosti a tvrdosti.
Tibet krváca pod olympijskými kruhmi, OSN sa stala diskusným klubom, prijatie Eura posledným z veľkých cieľov tejto krajiny ...
Ľudia sa boja prinášať obete, za niečo bojovať, mať názor, ... Z Ježiša na kríži si väčšina z nich urobila modlu. On chcel byt pritom živým príkladom, inšpiráciou, cestou ...
Stráca sa posvätná úcta – k ľuďom a životu v jeho rozmanitých formách. Svätoháje miznú pod motorovými pílami. Pramene v krajine a v nás miznú v pustatine. A skládky nemateriálnych a materiálnych odpadov, zasýpali naše duše a posvätnosť prírody.
Jeden strom už nie je ničím. Stratili sme schopnosť vnímať veci v jednotlivosti a v súvislostiach zároveň. Mnohí nechcú pochopiť, že les sa skladá zo stromov a keď umierajú stromy, jeden po druhom, mizne les.
Jedná historická budova už nie je ničím. Nechceme prijať myšlienku, že každým zbúraným domom sa stráca "genius loci" mesta či miesta.
Kapitán Acháb v Bielej veľrybe povedal: "Niektorí cely život tu svoju káričku ťahajú a niektorí sa stále iba vezú“. Môžeme byť čínskymi opicami alebo tými čo ťahajú káričky. Je to dôležité rozhodnutie. Pre nás všetkých.
