Konkrétny prípad z Liptovského Mikuláša ukazuje, že pokiaľ nie ste príslušným oznámením priamo dotknutý, tak „nemáte nárok“.
Odpoveď Meskej polície Liptovský Mikuláš na žiadosť o poskytnutie informácií o spôsobe a výsledkoch prešetrovania oznámených priestupkov
OZ TATRY už v minulosti upozorňovalo Generálnu prokuratúru SR, Úrad Vlády SR ... , že napr. v prípade (ne)riešenia problematiky nelegálnych skládok odpadov (v zmysle definície Ministerstva životného prostredia SR ide o tzv. opustený odpad) dochádza k nasledovnej situácii:
Procesne sa oznámená nelegálna skládka odpadov rieši (mala by sa riešiť) podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Tu je však potrebné podotknúť, že ministerstvo vo svojom usmernení (čo robiť pri nájdení tzv. opusteného odpadu) nerieši fakt, že „iný oznamovateľ“ nelegálnej skládky odpadov, než vlastník, nájomca alebo správca pozemku (tento má oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 6) zákona o odpadoch) nie je podľa § 14 zákona o správnom konaní účastníkom konania.
§ 14 definuje účastníka konania ako osobu „ ... o ktorej právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.“
Iný oznamovateľ, než oznamovateľ definovaný v zákone o odpadoch v § 18 ods. 6), ktorý nemá k predmetným lokalitám majetkový a ani iný vzťah, ktorého práva nie sú priamo dotknuté a ktorého oznámenie nelegálnej skládky odpadov je motivované nie zákonnou povinnosťou ale občianskym záujmom, nie je podľa tejto definície účastníka správneho konania jeho účastníkom.
Prax ukázala, že niektoré obvodné úrady životného prostredia tento fakt zneužívajú na to, aby neakceptovali vznášané pripomienky k správnemu konaniu, nesprístupňovali oznamovateľom zápisnice (rozhodnutia) o nelegálnych skládkach odpadov, ktoré oznamovatelia bez majetkových práv k príslušným pozemkom oznámili, odvolavajúc sa na § 23 zákona o správnom konaní, atď.
Zákon o správnom konaní v § 23 ods. 1) umožňuje nazeranie do spisov a realizáciu iných právnych úkonov spojených so spismi iba účastníkom konania definovaných v § 14 citovaného zákona.
V § 23 ods. 2) zákona o správnom konaní je síce vytvorená možnosť pre poskytnutie kópie spisu (disponovanie so spisom) aj iným osobám „pokiaľ však tieto preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky“, ale takto definované právo oznamovateľa nelegálnej skládky odpadov umožňuje rôzny výklad na každom úrade štátnej správy a vytvára priestor pre rôzne obštrukcie zo strany orgánu štátnej správy.
Vzniká tak paradox, že osoba, ktorá má záujem na ochrane a tvorbe životného prostredia nemá možnosť vznášať pripomienky, nemá možnosť sledovať procedurálne riešenie ohláseného prípadu a nemá k dispozícii zápisnice resp. rozhodnutia vo veci, ktorú sama ohlásila. Faktický nie je trestaný ten, kto si nesplnil zákonom určenú oznamovaciu povinnosť vymedzenú v § 18 ods. 6) zákona o odpadoch, ale ten, kto si aktívne splnil občiansku povinnosť. Čo ma takto chápané právo s verejným záujmom a podporou formovania občianskej spoločnosti?
Ostatný prípad z Mestskej polície v Liptovskom Mikuláši ukazuje, že vnímanie verejného záujmu zo strany samosprávnych a štátnych orgánov, mestských polícií ... je značne vzdialené od predstav aktívnych občanov a občianskych združení.
A práve tieto rozpory medzi deklarovaným záujmom o vytváranie občianskej spoločnosti a realitou by mali byť obsahom hodín občianskej a etickej výchovy. V opačnom prípade sa bavíme o neexistujúcej krajine.
