Žijem dvadsať mesiacov v bubline. Z dekagramov brožúr a letákov na tému ako zvládať chorobu, bezpečných i nebezpečných potravín, z formálnosti a strohosti lekárskych správ, mátožiacich démonov a obáv, som vydestiloval môj osobný príbeh. V neutíchajúcom virvare zdravotníctva nenaučeného na odmietanie, na neštandardné rozhodovanie sa samotného pacienta, na ľahkosť ruky podpisujúcej nesúhlas.
Od marca 2019 – cez fázy totálneho zdesenia, panického zadúšania sa až po zmierenie a akceptáciu – som terčom pre desiatky ostrých ihiel prenikajúcich pokožkou, riečiskom pre chemikálie rozkladajúce a vyplavujúce hnusobu o ktorej sile a odhodlaní nemá väčšina ani hmlistú predstavu.
Presne si pamätám to ráno, cca tri týždne po stanovení neočakávanej diagnózy, na vône spálne, farbu ranného svetla, zvuky napĺňajúce priestor, v ktorom som okamžite po prebudení vedel, že neprehrám. Ešte nie. Nočná metamorfóza. Ona bola stále v mojom tele, nedotknutá a stále rozvíjajúca nenásytné a život požierajúce chápadla, ale ja som už videl Svetlo, cestu a míľniky.
Keď som po chemoterapii kráčal hore strminou za domom, ukrajujúc meter za metrom z hrboľatého chodníka, nasiaknutý po okraj únavou a s lýtkami hmotou zodpovedajúcim tehotenstvu, v rynúcom sa pote, v každom kilometri i nastúpanom metri ryčala zúfalstvom. Karta sa obrátila. Bral som jej život. Niekedy iba stačí vypnúť hlavu a kráčať, krok za krokom.
V zdravotnej karte rituálne kopírovaná veta - doporučené telesné šetrenie - má necháva chladným. Žijem so sebou celý život. Tri desiatky verejných behov – votkané medzi prácu a onkologické procedúry – má vrchovato napĺňali energiou. Neriešil som čas či poradie, lebo za cieľovou páskou som bol vždy víťazom.
Rád behám v čase vlka. Za oknom zahmlené ráno prekrápané mrholením. Sídlisko drieme. Predomnou poľné a lesné cesty i úzke chodníčky, tráva, oráčina, blato, potoky i struhy vody. Beh ležérny, nenásilný, pocitový. Beh bez vopred stanovenej kilometráže i prevýšenia. Hore a dole štrikujú nohy krajinou. A telo zaplavuje šťastie.
Február 2020. Strohá veta na bielom papieri: kompletná metabolická remisia ochorenia.
Takto to mám rád ... (Donovalský drapák, 01.08.2020)
Ležérny beh v čase vlka ...
9. marca 2020 Ústredný krízový štáb MV SR zakazuje organizovanie hromadných športových podujatí a 16.marca vyhlasuje Vláda SR núdzový stav. Môj osobný príbeh si podal ruku s tým celospoločenským.
Žijem už dvadsať mesiacov v bubline. S covidom v pätách. Medzi udržiavacou liečbou a kontrolami som si vyskladal vlastný svet – neovplyvnený politickou hystériou a neschopnosťou manažovať krízu – ohraničený prácou, športom a inými záujmami. Odbehol som desiatky virtuálnych behov – predovšetkým charitatívnych – a napĺňa ma pokora a neopísateľný pokoj.
Netestujem sa a zároveň neohrozujem seba a iných, filtrom prežitého oddeľujem zrno od pliev, ignorujem mediálnu korona-hystériu a nič neriešiace diskusie na sociálnych sieťach.
Svetlo musí nájsť každý v sebe. Najmä v čase krízy.
Želám Vám všetkým pokojné Vianoce.
Mať z niečoho radosť, je cesta k prežitiu kríz ...
