národom a slovenskou zemou.
Pomerne nedávny prieskum spoločnosti Ipsos MORI Observer (január 2019) pre Európsku nadáciu pre klímu konštatoval obavu 13% Slovákov zo znečistenia životného prostredia, čo je ďaleko za obavami z korupcie (43%), zlej zdravotnej starostlivosti (33%), všeobecného stavu politiky (30%) či chudoby (30%). Aj tu je však nevyhmatateľná miera deklaratívnosti nad reálnym ohrozením, schopnosťou ho exaktne opísať a pre riešenie problému sekundárne aj niečo urobiť.
Politické strany – aktuálne sa uchádzajúce o voličskú priazeň – venujú v straníckych programoch vode, pôde, ovzdušiu, biote t. j. zložkám životného prostredia, problematike odpadov či energetiky, iba povinnú jazdu všeobecných fráz a deklarácií. Odborní garanti - a teda aj adepti na post ministra životného prostredia - sú väčšinou nevýrazní a občianski neviditeľní , snaď s výnimkou Erika Baláža (PS/SPOLU), ktorého hviezdne obdobie však už tiež, podľa môjho osobného názoru, zapadá prachom, ktorých márne budete hľadať na pulze dňa, v riešení desiatok káuz – atakov voči životnému prostrediu – na lokálnej úrovni.
Ak od niektorej z politických strán očakávam principiálny a nekompromisný prístup k problematike ochrany a tvorby životného prostredia, tak pôjde predovšetkým o subjekt, ktorý sa s guľometnou početnosťou oháňa národom a slovenskou zemou.
Práve Slovenská národná strana (SNS) premrhala historickú príležitosť urobiť z ochrany životného prostredia vlajkovú programovú loď, vytváraním atmosféry zodpovednej národnej hrdosti pretavovanej do fyzického stravu krajiny, namiesto presadzovania významovo prázdneho povievania štátnej vlajky na stožiari pred budovou NR SR. Štátny symbol tróniaci nad krajinou smetísk, vytekajúcich žúmp – aj z dôvodu neodkanalizovania obcí, burinou zarastajúcej poľnohospodárskej pôdy, drancovaných lesov a vody plačúcej slzami potokov a riek, je len prázdnym gestom v morálne rozloženom štáte.
Kým v roku 1848 by Janko Kráľ s básnickou srdnatosťou búšil do nelegálnych skládok odpadu, Ľudovít Štúr káral zemanov za spľundrovanú pôdu, Janko Francisci by neopomenul pojednať o riekach a ostatných vodách, súčasní tribúni SNS, prvoplánovo sa oháňajúci národom a rodnou zemou, sú len prázdne atrapy skutočných národovcov či politikov – vodcov. Jediným reálnym výsledkom novodobej SNS v oblasti životného prostredia je ukradnutý teplý vzduch, kauza Interblue.
Marazmus SNS, kríza líderstva a principiálnosti, sa prenáša aj na lokálnu úroveň. Prebýva tu napr. v podobe 1 100 tonovej nelegálnej skládky odpadov pri obci Pribylina, kde sa OÚ Liptovský Mikuláš zdráha vydať zákonné rozhodnutie. A zrazu zistíte, že prednostka úradu Lenka Mitrengová je šéfkou liptovskomikulášskej okresnej organizácie, že SNS v obecnom zastupiteľstve v Pribyline zastupuje Dušana Cibuľová, ktorá je zároveň v pozícii predsedu Komisie životného prostredia a územného plánovania a členkou Osobitnej komisie pre ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, že projekt Zberný dvor a stojiská Pribylina bol či je pravdepodobne politický krytý, veď štátnym tajomníkom MV SR je Rudolf Urbanovič, a preto nikomu akosi nevadí – ani kontrolným orgánom, že Rómom, na ktorých sa v cieľoch odvoláva, zásadne nepomohol. A Kohút, skoro odveký starosta Pribyliny, môže naďalej neohrozene vládnuť na smetisku.
Pre SNS je národ iba zástup poslušných kráčajúcich po ceste slov a rodná zem - opľutá, znásilnená a bez obrancov - priestor vlastných politických kšeftov. A takéto strany patria tam, kam patrí akýkoľvek pohodený odpad. Na smetisko. Dejín.
