Pod ťarchou funkcií, tlakom okolností a nevyspytateľnosťou výsledkov blížiacich sa volieb zo zástupcov ľudu v slovenskom parlamente začína opadávať starostlivo nahadzovaná omietka slušáckych ľudomilov.
V atmosfére žlčovitej kampane SMERu-SD v komiksovom prevedení, v uplakanom kvílení Bugárovho Mosta – Híd s trendovým hitom „to nie my, to SMER, už nikdy viac s nimi,“ v nesúrodom tliachaní SNS tandemu Danko / Hrnko, sa dokresľujú a vykresľujú charaktery.
Bývalý premiér Fico kešuje medikov a akosi medzitým pozabudol na sľubovaný badžet určený na rekonštrukciu vysokoškolských internátov, jeho nevýrazný tieň a súčasný predseda vlády Pellegrini sa vyhráža autodopravcom, imidž maker Bláha - v snahe zastaviť upadajúce preferencie sociálnej demokracie – stále neopustil paralelný Vesmír sprisahaní, štátnych prevratov a liberálneho besnenia, ministerka Matečná obklúčená z jednej strany africkým morom ošípaných a zo strany druhej vtáčou chrípkou hľadá dôstojnosť pre obhajobu pozemkových úprav ...
... a minister životného prostredia Sólymos kričí do bratislavského podvečera: „Som minister životného prostredia!“
Čo bolo impulzom tohto nečakaného odkazu mestu a svetu sa zrejme nikdy nedozvieme.
Možno šéfovi rezortu – na predvolebných potulkách východom – ukázal niekto, v trojuholníku smrti Humenné / Strážske / Michalovce, hroby ľudí, ktorých za uplynulé desaťročia zabili neriešené polychloróvané bifenyly.
Možno mu niekto pošepkal do uška, že žiadny Lex Žitný ostrov neochráni slovenskú vodu pred mocou peňazí , potajme ukutých projektov a liknavosťou štátnych zamestnancov.
Možno ho dohrýzlo svedomie pod ťarchou klamstva zvaného TrashOut: „Ľudia ohlasujte skládky odpadov cez aplikáciu a my sa na to ..., lebo to nemá oporu v zákone.“
Možno už nevládze rátať kamióny odvážajúce drevo z národných parkov.
Možno bol v Demänovskej doline – Jasnej ...
A možno kričí do sveta som minister životného prostredia len preto, aby si to konečne niekto všimol.
