... praktický so všetkými – úradmi, investormi, projektantmi a dokonca mnohokrát so štátom platenými ochranármi.
V súčasnosti je na Slovensku 203 malých vodných elektrární. Zamestnanci úradu ombudsmanky sa osobne pozreli na pätnásť z nich. Zistili obchádzanie schvaľovacieho procesu EIA, chaotické konanie zodpovedných úradov a nejasné pravidlá súťaže pre investorov, ktorí majú záujem elektráreň postaviť. "Ak existuje príklad, keď formalizmus prevážil nad zmyslom zákona a keď úrady popreli zmysel svojich právomocí, také práve rozhodovanie o malej vodnej elektrárni Tekov," tvrdí vo svojej správe o týchto vodárňach ombudsmanka Jana Dubovcová.
Úrad ombudsmanky pritom odhalil iba vrchol ľadovca.
V prostredí pretrvávajúceho nezáujmu občanov o veci verejné, v ktorom má väčšina obyvateľov mentálny blok pre oznámenie akéhokoľvek protiprávneho konania spoluobčanov nieto ešte trebars starostu, nemá slovenská pospolitosť utopená v tureckých telenovelách a dejovo plytkých nekonečných slovenských seriálov, ani najmenšie predstavy o tom, akým „geniálnym nápadom“ musí denno-denne čeliť slovenská príroda, prostredie voľnej krajiny či samotných intravilánov miest a obcí. A tu už nejde o nelegálne skládky odpadov, šírenie inváznych druhov rastlín či výruby starých líp, ale mnohokrát o politické záujmy stmelené finančnými tokmi dotácií či strategických investícii, ktorých nositelia budú svoj zámer brániť zubami – nechtami.
Ľudia nielenže netušia, že pôvodný technokratický a od stola vytvorený dokument „Technický využiteľný hydroenergetický potenciál pre malé vodné elektrárne (MVE) “ predpokladal výstavbu MVE v 368 riečnych profiloch (neskoršie pod tlakom aktivistov zúžený na 77 profilov), v akom logistickom a legislatívnom chaose prebiehala výstavba, často špekulatívna, a nielen u nás, fotovoltaických elektrárni, ale nie sú ochotní sledovať ani „úradné tabule“ obcí v ktorých žijú, prečo by teda mali mať vedomosť o existencii akéhosi Enviroportálu? A práve na tomto webovom sídle prebieha každý deň zápas o podobu krajiny, aj tu za ich domom.
Každý deň sa práve tu – v informačnom systéme EIA/SEA – zverejňujú na pripomienkovanie dokumenty (napr. územné plány, POH), zámery investičných akcií pred hodnotením EIA, dokumentácia EIA, záverečné stanoviská ... pestrá to zmes zámerov a dokumentov napr. výstavby lyžiarskych stredísk, zberných dvorov, kanalizácii, rozširovania lomov, ...
... tieto materiály musí NIEKTO sledovať, otvoriť, prečítať a vypracovať k ním stanovisko či oponentúru.
Kto?
Okresné úrady iba pozbierajú pripomienky oslovených subjektov podľa rozdeľovníka (mnohé z nich napr. dotknuté obce, nedajú ani jedinú pripomienku a reagujú až na pobúrenie občanov, petičné akcie) a zhrnú ich do stanoviská (rozhodnutia), Štátna ochrana prírody SR vypracováva k niektorým typom projektom odborné stanoviská, ktoré okresné úrady často v konečnom rozhodnutí nerešpektujú t. j. vydajú ho v rozpore s odbornými podkladmi, Slovenská inšpekcia životného prostredia je skôr kontrolnou a sankčnou inštitúciou a vydáva integrované povolenia pre prevádzku špecifických typov zariadení (skládky, spaľovne), ľudia z vysokoškolského prostredia sú mnohokrát napojení na cash a prepojení na zhotoviteľov EIA a investorov ...
Čiže kto?
Kým projektantov, mediálnych poradcov, zhotoviteľov dokumentácie EIA, právnikov zaplatí investor, ktorý si môže – okrem iného – dovoliť mnohokrát masívnu mediálnu kampaň formou platených článkov, rozhovorov či inzerátov, oponentskú stranu tvorí v krajnom prípade aktivista sediaci po večeroch nad projektovou dokumentáciou študujúc doteraz nepoznané zákony a technické normy, v lepšom prípade zamestnanec mimovládnej organizácie vykonávajúci túto činnosť popri inej projektovej činnosti, ktorú má zaplatenú. Ani jeden prístup nie je systémový a z dlhodobého hľadiska zvládnuteľný.
Priemerná dokumentácia EIA pozostáva z niekoľkých stoviek strán textovej časti a príloh, ktorej prečítanie, základná rešerš a následné pripomienkovanie predstavujú niekoľko dní intenzívnej odbornej práce. V SR neexistuje aktivistická a ani v environmentálnych mimovládnych organizáciách (EMVO) združená dostatočná kapacita pre pravidelnú a kvalitnú oponentúru stoviek zverejňovaných zámerov. Aktivisti majú prácu, ktorá ich živí, zamestnanci EMVO, ak nimi príslušná organizácia vôbec disponuje, sú platení za realizáciu projektov, nie za pripomienkovanie zámerov.
Žijeme v krajine, kde žiadny donor nie je ochotný financovať činnosť mimovládnej organizácie venujúcej sa systematickému pôsobeniu v oblasti tvorby a ochrany životného prostredia, ako to vidíme v západnej Európe, nakoľko zo sedenia nad štósmi papierov či z monitoringu v teréne nevznikajú zaujímavé fotky a následný firemný PR.
Bežný občan reaguje až na priame ohrozenie výstavbou spaľovne, skládky či inej – podľa jeho osobného názoru nevhodnej – investície umiestnenej v bezprostrednom kontakte z jeho domom, znižujúcej jeho osobný životný štandard. V danej chvíli sa obracia „... na ekoteroristov, ktorí chcú žiť v jaskyniach ...“, žiada okamžité konanie! Ak mu z kapacitných dôvodov nie je možné vyhovieť, neodpustí si poznámky typu ... na čo sú takéto organizácie, komu slúžia ... , vo vlastnej neschopnosti pochopiť, že v normálne fungujúcej krajine by jeho problémy mala riešiť predovšetkým široko rozvetvená sieť štátnych úradov a inštitúcií.
Aj „vďační občania“ však majú problém pochopiť vzťah medzi prácou a odmenou. Prednášky na školách zadarmo, výstavy zadarmo, odborná práca zadarmo ... , od jedných chceme pomoc a iným zasielame pravidelný mesačný finančný dar či 2%nú asignáciu dane.
Aj preto úrad ombudsmanky odhalil iba vrchol ľadovca.
Neodhalil fakt, že nielen v prípade MVE, ale v ochrane životného prostredia vôbec, prebieha min. od roku 1989 asymetrická vojna, ktorá sa nedá vyhrať. Proti nekonečným logistickým, finančným a politickým možnostiam investorom a na nich napojených stakeholderov stoja rednúce rady miestnych rojkov, martírov, bojovníkov ...
Slogan environmentalistov a aktivistov všetky víťazstva sú dočasné a všetky prehry trvalé je trpkou zažitou skúsenosťou s tým, že ak niekde má stať napr. MVE, tak tam stáť napokon bude! Prvý pokus, druhý pokus, tretí pokus ... firma, A, firma B, firma C ... a bdelých očí tak málo.
