blbej nálady ...
... napriek tomu, zajtra je ten deň.
Deň, keď v marazme každodenného predstierania zapájania ľudí do rozhodovania o veciach verejných, v hmlistom opare boja s korupciou, klientelizmom a rodinkárstvom, v zápachu zneužívania celoštátnych či miestnych médií, úradov či inštitúcií mocnými, v hrmote rozpadajúceho sa zdravotníctva či školstva, v prostredí totálneho rozkladu morálky a relativizácie práva a hodnôt ... , máme opäť raz možnosť vymeniť figúrky na šachovnici politického života a z niektorých ľudí urobiť bezvýznamnú súčasť slovenských dejín.
Je to deň v ktorom máme zriedkavú príležitosť zdvihnúť hlavu a prestať nadávať po krčmách a v bezpečí domova, pripravovať virtuálne revolúcie pod bezobsažnými nickmi, zvaľovať vinu na stav miest v ktorých žijeme, stav zdravotníctva či školstva na „niekoho“, ale môžeme svojou voľbou anonymne konkretizovať osobnú zodpovednosť.
Je to deň počas ktorého by si významná časť obyvateľov Slovenska, raz a navždy, mohla uvedomiť, že pre dobré spravovanie krajiny je potrebné sa odosobniť od voľby kamarátov, rodinných príslušníkov, známych ... , a posúvať do politiky ľudí s osobnostnou výbavou – štátnikov a manažérov.
Možno som naivný, ale mám za to, že pri spravovaní prosperujúcej firmy, dobrej reštaurácie, fungujúceho mesta či štátu, sa uplatňujú rovnaké manažérske postupy.
Manažér nie je v mojom svete človek s vysokým platom vyhýbajúci sa problémom, zodpovednosti a s nulovou sebareflexiou. Manažér je človek ponúkajúci riešenia. Raz plánované, dlhodobo sledované ... inokedy ad hoc. V slovníku manažéra sa nesmú objavovať slovné spojenia - nedá sa, nepodarí sa, takto to nikto nerobil ...
Domnievam sa, že každý pokrok – technický, spoločenský či duchovný – bol vždy spojený s odvahou robiť veci iným spôsobom, vytrvalo, a často proti aktuálnemu nastaveniu spoločenského systému. Dejiny vždy vytvárali ľudia ako M. C. Sklodowska, M. Kopernik, Galileo Galilei, M. L. King, Matka Tereza ... a nie zbabelci a alibisti.
Na mnohých postoch v tejto krajine – od úrovne obcí až po vrcholovú politiku -, máme, žiaľ, manažérov iba pre dobré časy.
V tých horších sa vyhýbajú osobnej zodpovednosti, skrývajú sa za frázy a pred občanom. A nielen to. Manipulujú s verejnou mienkou a zneužívajú pre tento účel komunikačné prostriedky platené všetkými daňovými poplatníkmi mesta či štátu. Mnohí z nich nielenže kryjú a tolerujú rozkrádanie krajiny a korupciu, ale sú nepriamou súčasťou politických schém korupcie a rozkrádania. Aktívnych občanov a oponentov vytesňujú zo spoločenského života, marginalizujú, vyhrážajú sa im ... a pre dosiahnutie požadovaného cieľa uplatňujú metódy štátneho teroru cez rôzne šikanózne pôsobiace štátne úrady a inštitúcie.
Väčšina z nich, v bezhraničnej pýche a mľaskaní nad mocou ktorou disponujú, zabudla na to, aký obsah sprostredkúva slovo občan. Pán občan.
Pre mňa osobne nie je toto slovo predvolebná fráza. Je to klient. Klient, ktorý má právo na transparentnú a efektívnu verejnú či štátnu správu, nie na rodinný podnik, spolok kamarátov či nefungujúci ESO klub. Klient, ktorému napr. poskytované zdravotné ošetrenie – jeho kvalita – nemá vyplývať z jeho sociálneho statusu, ekonomického či politického vplyvu. „Liberté, egalité, fraternité!“, budete však na Slovensku márne hľadať.
Myslím si, že väčšinu ľudí nezaujímajú veľké politické vízie a ambície mocných. Ľudí zaujíma koľko času a finančných prostriedkov (v mnohých prípadoch aj nervov a zdravotných dopadov) ich stoja základné služby štátu a v akej kvalite ich dostávajú.
Zo všetkých strán počúvam, že ľudia sú sklamaní z politiky a politikov. Nečudujem sa im. Politici, ľudia v kvalitných oblekoch a bielych košeliach, si privlastnili a rozkradli túto krajinu, naše mestá a dediny. A nielen to. Sprivatizovali aj právo na pravdu, spravodlivosť a rozhodovanie o nás bez nás.
Verejná a štátna moc sa stala biznis plánom, nie službou ľuďom.
Alberto Moravia svojho času napísal: „Kde chýbajú ideály, nastupuje ľahostajnosť. Ľahostajnosť však pomáha ospravedlniť každú zvrhlosť, špinu, vraždu, všetko najhoršie, čo ľudská spoločnosť dokáže vytvoriť.“ To je presný opis súčasného Slovenska.
Kdesi „na ceste“ sme stratili ideály a nielen to, väčšina z nás ich prestala hľadať. Zvykli sme si na programovú bezmocnosť, zaliezli sme do ulít osobného a rodinného života a iba občas nesmelo vystrčíme rožky, aby sme sa pozreli, čo sa tam vonku práve deje. Tento spôsob života tu však už bol a neosvedčil sa.
Ľudia by mali raz a navždy zabudnúť na politickú metódu „chleba a hier“, nezapredať svoju dušu a nezahodiť svoj hlas pre chiméru lacnejších vlakov, sociálnych balíčkov ... , omrvinky hádzané na stôl chudobných, ak môžu dostať oveľa viac. Môžu kráčať za ideálom dobre spravovanej krajiny, bez falšovateľov dejín, manipulátorov, zlodejov ...
Ľudia majú právo na skutočnú zmenu, ale musia sa o ňu pričiniť. Raz a navždy odignorovať kandidátov 20-rokov sa pretŕčajúcich v politike bez významných štátnických výsledkov, kandidátov potláčajúcich ľudské a občianske práva, kandidátov mľaskajúcich v plných korupčných válovoch, kandidátov potierajúcich realitu v zdravotníctve či školstve a skrývajúcich sa za PR oddelenia a hovorcov ...
5. marca 2016 nejde o život, ale nejde ani ho ...o.
Ide o to či ostaneme krajinou, kde zajtra bude včera, krajinou spoločenský zafixovanou do temného obdobia spred roka 1998.
Mečiar a mečiarizmus sú späť, majú však nového démona. A Voldemort to nie je.
Koľkí z nás sa mu postavia?
