Ale dosť o politike dneschcem rozprávať najmä o serióznej kultúre, o divadle - konkrétne o Divadle JánaPalárika v Trnave, na ktoré sa kedysi dávno vo verejnej zbierke poskladalictihodní občania tohto veľmi kultúrneho univerzitného mesta. Dňa 2. februára2007 som v ňom vzhliadol premiéru absurdnej drámy Amerika od svetoznámehoautora Franza Kafku. Priznávam, bola to prvá hra, ktorú som od neho videl, apriznám sa - moc ma to neoslovilo. Asi to bude tým, že čo sa týka divadla, mámradšej Palárikove či Shakespearove komédie, Radošinské naivné divadlo, aleboShakespearove drámy (Marián Labuda ako Macbeth ma bude strašiť do konca môjhobiedneho života :). Priznávam sa dobrovoľne, do divadla veľmi často nechodím,ale keď už som tam, tak ho vnímam ako najviac vládzem. Hlavou mi prebiehajúrôzne teórie o tom, čo tým ktorým výstupom chcel autor povedať, ktorú ľudskúvlastnosť zosmiešniť či vyzdvihnúť. Pri Kafkovi a jeho Amerike som si však trochunadsadene povedal - ten chlap bol blázon. Vôbec som to nepochopil, až na to, žechcel podať jednoduchosť všedného života divákovi trochu bizarnejším spôsobom.Trochu mi to pripomenulo reality show. Až po mojom niekoľkonásobnomznevažujúcom vyjadrení smerom k veľkému autorovi mi bolo vysvetlené, že to bolveľmi citlivý človek, ktorý túto svoju vlastnosť prenášal aj do svojej tvorby asvojským spôsobom zveličoval pozitívne alebo negatívne ľudské vlastnosti, ktoréu niektorých postáv prerástli do nelogicky premršteného rozmeru. Napríkladstrýko hlavnej postavy Karola Rosmanna Jacob, ktorý to vo svojom živote svojouusilovnosťou dotiahol do pozície senátora za štát New York bol takýdisciplinovaný a zodpovedný, že herec ktorý ho stvárňoval mal počas prestaveniana hlave kovové obruče, ktoré vyjadrovali jeho do absurdity dohnanú„zošróbovanosť“. Keď sme už pri deji, ten bol nasledujúci: Mladý Pražan(autobiografická črta) Karol Rossman, ktorého rodina odvrhla po istom extempore po ktorom vznikol nový život (ale v podstate ho tá slúžka znásilnila)prichádza loďou do Spojených štátov amerických a tam stretáva svojho strýka ajeho úchylných priateľov, po čase je odvrhnutý a poslaný z New Yorku do SanFrancisca. Tam sa však vôbec nedostane a začína pracovať v nejakom hoteli akoliftboy. Stretáva ďalšie podivné existencie ako napr. cholerického hlavnéhočašníka, násilníckeho vzťahovačného vrátnika, vystresovaných a unavenýchkolegov, a zhodou okolností, nepriazne osudu a neschopnosťou sa brániť sa opäť ocitána ulici, kde si z neho ďalšia podozrivá a nechutná existencia (Delamarche v službách Bruneldy) chce urobiťposkoka. Karol však uniká a končí v Oklahomskom divadle v prírode, kde ako technický staff prenášanábytok až do smrti a Kafka nám divákom naznačuje, že životom frustrovanýRosmann žije až do smrti život človeka - milióna. Taký klon Jozefa Maka. A tobol koniec. Mimochodom celé predstavenie som napäto čakal na záver hry, kde somčakal nejakú kvalitnú pointu, ale nedočkal som sa. Cez prestávku som dokoncarozvíjal teóriu, že pointa je v tom, že nás už nezavolajú späť do sály. :) Kebyvýkony hercov, scénografa, režiséra či autora hudby neurobili z tohtopredstavenia pozerateľnejšiu záležitosť (niektorí herci stvárnili svoje role snasadením, ktoré ma nútilo uveriť, že sú takí aj v skutočnosti :), asi by som dneso tejto hre vôbec nepísal. Ale nadchol ma talentovaný interpret hlavnej postavy(Daniel Fischer), ktorý napriek svojej nedoštudovanosti a mladému veku ukázalspolu s kolegami trnavskému publiku, ako z nudy spraviť drámu a zábavu.
Záver má byť zhrnutím objaveného, preto vravím: sú aj lepšie predstavenia, ale Karol a Brunelda vás dostanú :oD
