Historik a publicista Zoznam autorových rubrík: kultúra, zábava, politika, komunizmus, čo mám rád, Súkromné, Nezaradené
Minule som sa trochu rozpísal o behaní a text ukončil konštatovaním, že skôr či neskôr zabehnem maratón. Stalo sa tak minulý víkend v Bratislave a keďže to bol naozaj zážitok, podelím sa s ním. A pokúsim sa vám nasadiť do hláv chrobáčiky pre, ale aj (najmä!) proti.
On: Blíži sa nám rok vlády, musíme to nejako využiť. Má niekto nejakú ideu? Voliči musia byť neustále zabávaní, musíme na nich niečo chrliť, nejako zamestnať ich mysle kým my sa budeme opájať vlastnou mocou a fantáziami o sociálnom štáte v ktorom sa budú mať všetci súdružsky radi...
Je to taký divný pes – samotár. Nemá naozajstných kamarátov. Sám seba vidí ako strážneho psa, veľkého, dôveryhodného, schopného zastať úlohu ochrancu ľudí v dome. Nemá strach z mačiek, ani zo súsedovic buldoga sprava, ani zo staničnej dogy a čivavu z ultraprava. Zľava sa už tiež niet čoho báť – tam mávali len takého hrdzavého zdomácneného potkana, ale museli ho utratiť, lebo stále hrýzol zoznamy. Veterinár vravel – nevyliečiteľná alergia.
Včera poobede som šiel po Štúrovej ulici* z potravín na Kamennom námestí. Nešiel som rýchlo, lebo ma ťažil ruksak plný výpočtovej techniky a igelitka plná jedla. Blížiac sa ku svetelnou signalizáciou označenej križovatke s Jesenského ulicou som premýšľal, či blikne tá zelená a keď blikne, či ju stihnem. Zelená blikla a ja som zhodnotil, že ani nebudem musieť zrýchliť. V tom sa vedľa mňa (z ľavej strany) ozval hlas:
Ona: „Choď k nim, veď oni ťa nezjedia.“ On: „Nie, nie, nechcem tých ujov, ja si od nich udržujem odstup, veď ich poznáte. Ja im dám bicykle, oni mi ukradnú auto.“ Ona: „Dnes to bude iné, teraz som tu ja, oni to pochopia.“ On: „Dnes... ale čo zajtra? Oni sa ma vždy pýtajú na také strašne zlé veci.“ Ona: „Ty im len povedz čistú pravdu, a ničoho sa neboj.“ On: „Ale keď oni sa mi potom smejú.“ Ona: „To nevadí, už sa ti nebudú smiať. Spomeň si na štatistiky. Ľudia ťa ľúbia.“
