Tí príslušníci sa vôbec nepárali.Šiel som s nimi poslušne, nikto sa ma nezastal. Veď kto sa zastane človeka,ktorého na ulici obstanú štyri indivíduá a jeden s vážnou tvároupovie – „V mene strany a ľudu, poďte s nami na Ká Vé súdruh, stezatknutý.“? Nikto. Ich tieň je všade. Je už niekoľko rokov po vojne, ale už jetu iná vojna. Horšia. Vojna proti občanom vlastnej krajiny. Teror absolútnejmoci. Nie však moci kráľa, či vojvodu. Je to vôľa, ktorá je teraz silnejšia akovôľa roztriešteného dobra, ktoré sme po vojne len začali postupne zbieraťz chodníka. Viem len, že ju priniesol východný vietor z veľkej diaľky,na padákoch nádeje. Namiesto pomoci v nej však bola zima a nenávisť,lámajúca odpor slabších duchom, ale zaodetá v krásnom šatea pozlátku, ktorým zmiatla mnohých. Varovali pred ňou, ale ona bolasilnejšia a zrazila kritické hlasy do hlbín väzenia.
A teraz som tu aj ja. Aleako vedeli, že viem? Alebo len skúšajú, či viem? Lebo je rozdiel medzi vedieťa vedieť & konať. Ja som len vedel, ale nekonal, lebo konať je ťažké.A teraz sedím tu, na Ká Vé v cele a je mi zima. Som hladnýa smädný, nikto však neprichádza, zvuky z diaľky sú skreslené dotichých jačavých zhlukov vĺn, ktoré lennepatrne registrujem svojim sluchom. Siaham si na ľavý ušný lalok, pretože masvrbí. To zaschnutá krv na pokožke väčšinou robí. Prečo som sa začal vzpierať?Stĺkli ma ako sirotu. Ten vzdor, čo sa vo mne zrazu tak náhle objavil, vybucholsilou troch mužov. Ale oni boli štyria. Asi vedeli, prečo...
Neistota. Zabudli na mňa? Chcelsom niekoho vidieť, niekoho počuť. Ale už niekoľko dní nič a nikto. Lenmiska s vodou a druhá miska s niečím iným, neidentifikovateľným.Po troch dňoch – lahôdka. Chvíľu som nevnímal tú neistotu. Vždy som kričal zovšetkých síl na odchádzajúceho dozorcu. V duchu. Z vyschnutých piernevyšlo nič. Kroky umĺkli v mojej hlave až po hodnej chvíli.
„Číslo 231 vstávajte! 231 – tka vztyk!“
Dvere cely boli otvorené, alevýhľad mi zakrýval a baganča bicistu. Kopol. Ruky mi ustrnuliv obrannom reflexe. Odstúpil do svetla lampy.
„Vstaňte 231 – tka.“ Druhýpríslušník s písacím strojom stál vo dverách cely. Priniesol si so sebou dvestoličky „A rýchlo, lebo kolega Bicista je ... ehm ... netrpezlivý. Mohlo by Vásto bolieť.“
A potom začal môj Veľkýrozhovor. Dlhý rozhovor. Príslušník s kolegom Bicistom nebol jedinýpríslušník a bicista, ktorého som v ten deň (dva? tri dni? neviem..)stretol. Skloňovali slová ako velezrada, spolčenie, nepriateľské živly aporušovanie mnohých zákonov, o ktorých som predtým veľa nepočul. Klapot tohopísacieho stroja sa mi vrýval do mozgu ako horúci bodák. Cítil som bolesť.Nevedel som odpovedať – úder. Nevedel som odkiaľ. Vedel som odpovedať – dvaúdery. Nebolo kam uhnúť, nevidel som ich prichádzať, šatka na očiach znamenalatmu a bezmocnosť. Bosé nohy ľahký cieľ. Teplo približujúcej sa cigarety samenilo na pach spálenej kože.
„DVESTOTRIDSAŤJEDNOTKA!VYPOVEDAJTE O SVOJEJ ČINNOSTI!“
Bezvedomie. Aké oslobodzujúce.Voda. Mokro a zima, zarezané putá.. a tie jednoduché otázky, na ktorésom nevedel odpoveď. Alebo vedel? Povedať im čo chcú počuť, alebo hovoriťpravdu, či radšej mlčať a nechať rozprávať obušok... ako ich len nenávidí,všetkých tu, aj všetkých tam vonku ktorí dovolili, aby mu tie beštiespôsobovali takú bolesť! Nenávidí. Udá ich všetkých, lebo oni sú na vine...
Potom zrazu odišli a ja som moholslobodne upadnúť do bezvedomia.
O nejaký čas, ktorého dĺžku somnebol schopný v žiadnom prípade odhadnúť, prišli zas. Pozreli sa na mňa, kývlina seba hlavami a odišli. Keď sa vrátili, mali so sebou dve stoličky a písacístroj. Môj derúci sa výkrik však zastavilo zmierlivé kývnutie príslušníka sostrojom:
„Vstaňte a posaďte sa 231 - tka“povedal unaveným hlasom, „dnes to bude trochu iné ako ste zvyknutý. Príde sa nateba pozrieť hlavný vyšetrovateľ. A ty podpíšeš svoju výpoveď. A budeš sa pritom tváriť veľmi kajúcne. Pokiaľ nie...“ unavený hlas zmĺkol v nedopovedanejhrozbe. A ja som už vedel, že podpíšem všetko, čo mi prinesú podpísať, aj kebytam boli napísané všetky lži sveta. Pretože žiť chce každý, aj keď len vzatuchnutej studenej cele. Áno, miloval som život, preto som chytil dozmrzačených prstov pero a roztrasenou rukou napísal svoj podpis na tú znáškunezmyslov, ktorú oni nazývali mojou výpoveďou.
Odsedel som si dvanásť rokov zdvadsiatich. Prežil som prezidenta Godlessa, po ňom aj prezidenta Prípotockého.Potom prišla akási amnestia, a po nej ďalšie amnestie, a v jednej Ú Vé a prezidentNeufas mysleli aj na mňa. Tí, ktorí sa dostali do väzenia vďaka môjmuneskoršiemu vynútenému svedectvu pred súdnym tribunálom, mi už odpustili. Onitiež vedeli. A ten popravený, ktorému moje svedectvo priťažilo, mi možno odpustiltiež. Modlím sa za jeho dušu každý deň.
