Pri takomto sviatku sa zvykne rekapitulovať. Čo sme dosiahli a čo sme stratili. A tiež porovnávať dnešok s minulosťou. Už pred nástupom Ficovej vlády bolo zrejmé, že sa nevyhneme istému stupňu narastania totalitných tendencií v prípade výhry jeho strany. Smer nie je, ako v prípade KSČ, „bojový zväzok rovnako zmýšľajúcich ľudí – komunistov“, ale približuje sa k nemu svojimi spôsobmi a vedením politického dialógu. Dovolím si pár prirovnaní s obdobím rokov 1945 – 1948, kedy už KSČ bola najsilnejšou stranou v Československu, ale stále mala konkurenciu a na Slovensku dokonca prehrávala s Demokratickou stranou. Blížili sa voľby 1948 a jej preferencie klesali, takže si nemohla dovoliť (pri svojich cieľoch) slobodné voľby a využívala rezorty, ktoré ovládala, najmä ministerstvo vnútra a informácií, k tomu, aby sa voľby konali v im vyhovujúcich podmienkach. Nemožno si nevšimnúť niekoľko súvislostí s dneškom.
Vnútorní nepriatelia - komunisti mali už vtedy plné ústa tzv. reakcie, velezradcov, špiónov, zahraničných agentov a škodcov. Používanie týchto kariet v rôznych miernejších obmenách je viditeľné aj dnes. Tristným paradoxom je kolaborácia časti najvyšších cirevných kruhov s vládou R. Fica. Koho by pred dvadsiatimi rokmi napadlo, že kardinál Korec nastúpi na cestu novodobého Decheta...
Suverenita štátu - čelní predstavitelia KSČ boli priamo riadení z Moskvy Stalinom a podliehali jeho prianiam a po prevrate od roku 1949 pozývali sovietskych poradcov, aby „radili“ ministrom, v skutočnosti ich odporúčania boli rozkazmi, ktoré bolo nutné plniť. Dnes sa Fico opäť otvorene hlása svoje sympatie k Moskve, vláda štátnu suverenitu oslabila podporou a následnou ratifikáciou Lisabonskej zmluvy.
Znárodnenie - Už v roku 1945 boli znárodnené na naliehanie KSČ strategické podniky a komunisti sa snažili aj o znárodnenie podnikov do 50 zamestnancov, čo sa im podarilo až po februárovom prevrate. Po tejto lúpeži storočia (druhou v poradí sú arizácie židovského majetku), ešte obrali ľudí o úspory pri menovej „reforme“. Ficove útočenie na DSS – ky a iné podniky, zákon o strategických podnikoch a všeobecne zhoršovanie podnikateľského prostredia je v línii tohto myslenia a kauza emisií je tiež lúpežou storočia – toho aktuálneho.
Milionárska daň – bola jednou z najvýbušnejších tém pred rokom 1948. Komunisti rozpútali štvavú kampaň proti milionárom, žiadali ich extra zdanenie a v komunistická tlač neváhala nepravdivo zvyšovať ich počet, aby dosiahla požadovanú reakciu „ľudu“.
Zneužívanie médií – tlačový orgán KSČ Pravda zúrivo útočil na opozičné médiá, ministerstvo informatiky (prideľovanie papiera rôznym redakciám, rozhlas) mal pod palcom komunista Václav Kopecký. Dnes Fico zúrivo útočí na opozičné médiá osobne, Slovenskú televíziu cenzuruje sám generálny riaditeľ. Potlačovanie slobody slova je viac ako viditeľné v zneužívaní zákona na právo na odpoveď a vytváraním atmosféry strachu žalovaním vydavateľstiev.
Bezpečnostné zložky – komunistický minister vnútra Václav Nosek ich takmer úplne ovládol, kde to nešlo, komunisti tieto zložky zdvojovali a de facto ich ovládali sekretariáty KSČ. Komunistickí policajti organizovali provokácie proti politikom nekomunistických strán (mostecká aféra). Vyšetrovanie nevydareného atentátu na ministrov vlády Zenkla, Masaryka a Drtinu, pripraveného komunistami, bezpečnosť vyšetrovala do stratena. Podobnosť s prípadom Hedvigy Malinovej a kauzou Františkáni rozhodne nie je čisto náhodná. Priam velezradná činnosť (resp. nečinnosť) slovenskej polície počas incidentu s príslušníkmi čínskych bezpečnostných zložiek a následné podivuhodné výroky justície v súvislosti so sťažnosťami občanov je tiež jedným z indikátorov totalizácie spoločnosti.
Súdnictvo, prokuratúra – v období 1945 – 1948 nebolo v rukách komunistov, ale ministri Čepička a Rais v rekordne krátkom čase nahradili nepohodlných sudcov a prokurátorov absolventmi jednoročných kurzov Právnickej školy pracujúcich. Privilegované postavenie sudcov nás ešte bude prenasledovať dlhé roky, kauza Cervanová je jedným z množstva príkladov, aký vplyv majú komunistické štruktúry v súdnictve. Prenasledovanie odbojných sudcov predsedom Najvyššieho súdu, priateľom obchodníka s heroínom, klamárom a antisemitom v jednej osobe, Štefanom Harabinom, je len dôsledkom vyplývajúcim z neschopnosti dôsledne zreformovať súdnictvo. A prokuratúra? Sovietsky model prokuratúry u nás od roku 1950 funguje v podstate doteraz.
Úpadok morálky – komunisti svojho času ukradli ľuďom všetko, organizovali monsterprocesy, vraždili na hraniciach, väzeniach, perzekvovali ľudí už len za úmysel utiecť z toho marazmu, ktorý tu vládol. Užívala si len privilegovaná vrstva, z ktorej vyšiel aj Robert Fico, hrdý člen KSČ, ktorý si bez problémov mohol vyjsť na svadobnú cestu na Maltu v čase, keď väčšina obyčajných ľudí nemohla ísť ani do Juhoslávie. Ten istý Fico, ktorý si zobral do vlády Slotu a Mečiara, ten istý, ktorého minister chce z Bratislavy urobiť raj pre gamblerov a organizovaný zločin. Ten Fico, ktorý klame, zavádza, a je hlavným zodpovedným za rozkrádanie miliárd eur z peňazí daňových poplatníkov, zvyšovanie korupcie a pomalému návratu k totalite.
Na záver len citát z diela historičky Marie Schmidt „Zákulisní taje“, ktorý vystihuje komunistickú mediálnu minulosť, a už aj Ficovu prítomnosť: „...komunistická propaganda musí být vždy ofenzivní. Nesmí se nikdy bránit, zásadně musí útočit. Pravda není podstatná. Té stačí jen jediný drobek.“
