Takže aký bol Clementisov prínos do nášho historickéhodedičstva?
Bol to veľmi podobný prínos, akým prispeli všetci povojnovíkomunistický predstavitelia v období pred a po prevrate v roku1948, a to konkrétne budovanie zločineckého komunistického režimu,terorizovanie a okrádanie vlastného obyvateľstva, prenasledovaniepredstaviteľov cirkví (aha, tu sa asi Fico inšpiroval a naučil sa slovokatedrála)...
O Vladimírovi Clementisovi sa v ľavicových kruhoch hovoríako o komunistickom intelektuálovi, dnešní ľavicoví intelektuálivyzdvihujú jeho nesúhlas s paktom Ribbentrop – Molotov a Sovietsko –Fínskou vojnou - za čo bol okamžite vylúčený z komunistickej strany.Clementis sa ale po vojne (v r. 1945) vrátil ako kajúcnik, matička strana ajsúdruh kamarát Gottwald ho prijali späť s otvorenou náručou.
Na www.osobnosti.skpíše Jaroslava Milčíková z Úradu vlády SR: „Ako poznáme Clementisa určiteby sa vrátil na Slovensko aj keby vedel, čo sa ide stať. Veď ako sa vyjadril vjednom z listov, jeho dôverný priateľ Laco Novomeský, „že sa s ním zohralanečistá hra, ale aj keby poslúchol rady „informátorov“ a ostal by v zahraničí,bol by síce na žive, ale za akých podmienok.“
Čiže logické nezmysly. Podľa tejto tarotovej vykladačkyhistórie teda Clementis údajne vedel, že to má nahnuté a aj tak sa vrátilz emigrácie, a ajhľa, rovno do funkcie štátneho tajomníka naMinisterstve zahraničných vecí, a v roku 1948 do ministerskej funkcieako dôsledný zástanca Gottwaldovej línie. Takže nahnuté, hmm? Žiadne také.V tom čase (rok 1945) ani len netušil, že o pár rokov ho nechá jeho„kamarát“ Gottwald odvisnúť spolu so Slánskym a spol.
Ďalej Milčíková cituje z www.libri.cz:„Po návratu z emigrace provedl sebekritiku, byl přátelsky přijat Gottwaldem...“a v ďalšom odstavci, bez akéhokoľvek uvedeného dôkazu, si dovoľujenapísať vo svojom autorskom texte úplný opak: „A tak po návrate na Slovenskonepociťoval potrebu sebakritiky.“ Tak milá dáma – áno, alebo nie?
Fakty sú jednoduché. Clementis bol poslušným ministromposlušného Gottwalda, ktorý neváhal obetovať svojho poslušného ministra, keďsovietski poradcovia potrebovali nájsť nepriateľov vo vnútri strany. A típrišli zo ZSSR až v roku 1949. Uznávam, potom už mohol Clementis tušiť, žemu jeho „nekorektné“ názory z minulosti môžu spôsobiť vážne problémy.
Ale na „hrdinu“ si siahať nedáme. J. Milčíková sineodpustila napísať: „Clementis bol typ človeka, ktorý sa nevzdáva do poslednejchvíle. Nečakal na zázrak a záchranu, ale postavil sa k daným problémom aobvineniam hrdinsky. Veď česť mal iba jednu!“ Ako môže toto súdny človekmyslieť vážne? No ale veď čo môže napísať niekto, kto je zamestnancom súdruhaFica, ktorý má nadovšetko rád rozprávočky o delení komunistov na „dobrých“a „zlých“?
A teraz tu Fico Clementisa retušuje, okiadza kadidloma spomína ho v superlatívoch. Škoda, že len z jednej strany. A v konečnomdôsledku je to len ďalší pľuvanec do tváre slušným ľuďom, najmä tým ktorýchkomunistický režim (ktorý aj Clementis aktívne tvoril) poškodil.
Na záver chcem povedať, že neschvaľujem Clementisovupopravu, pretože to bola jedna z mnohých justičných vrážd komunistickéhorežimu. Ale je výstižným príkladom toho, že revolúcia požiera svoje vlastnédeti.
