Boli tri možnosti, ako ste mohlizareagovať. Prvý prístup bol pre dobu komunizmu bezrizikový a submisívny –začali ste vedome spolupracovať, plniť úlohy svojho riadiaceho pracovníka. Špicľovaniea donášanie vám stáli za rýchly postup v práci a ak ste boli na nejakomdôležitejšom poste z ktorého ste mohli vyťažiť a poskytnúťbezpečnosti viac informácii, plynuli vám z toho aj iné nezanedbateľné výhody– od bezproblémového prijatia vášho dieťaťa na VŠ, výhodného získania pozemku, domčeka (nehnuteľnosťpo emigrantovi) či vycestovacej doložky, cez zahladenie priestupkov až po napríklad darčeky od “nich“pri vašom životnom jubileu.
Druhý prístup bol vyhýbavý – lenste sa s pracovníkmi Štátnej bezpečnosti slušne porozprávali, ale dokopy munič nepovedali. Alebo povedali? Rozhodne ho ale dnes prezentujete ako vyhýbavýv tom zmysle, že ste nikomu neublížili. Naozaj? Ale je pochopiteľné že sastali aj také prípady, veď nie každý mal odvahu (používa sa aj expresívny výraz„gule“) na to, zabuchnúť dvere pred príslušníkom ŠtB a poslať hokadeľahšie.
Našťastie existujete aj vy,tretia skupina ľudí, občania druhej kategórie, ľudia so záporným vzťahomk „ľudovodemokratickému zriadeniu“ ktorí ste im to povedať dokázali anezradili svoje mravné zásady. Samozrejme vediac, že ste svojim postojom riskovali svoju prácu, možnosťvyššieho vzdelávania Vašich detí a možno aj nekrátky pobyt vo väzení. Stačilopovedať medzi dverami: „Nech sa páči, poďte ďalej, uvarím vám kávičku“, niečoby ste v lepšom prípade príslušníkom natárali a mali by ste pokojsvätý. A možno nemali. Ale Vy ste povedali „Nie, prepáčte, dovidenia.“A potom ste prežili bezsenné noci premýšľajúc, akým spôsobom sa k Vámtento bumerang vráti. Či sa v blízkej budúcnosti nedozviete, že sa Vašedieťa nemôže prihlásiť na gymnázium kvôli zlému kádrovému profilu svojichrodičov, alebo že vycestovaciu doložku dostanete až o sto svetelných rokov?V horšom prípade Vás príslušník rovno zobral na Krajskú správu, pretožemal v podstate neobmedzené právomoci a tam ste prežili poníženie,nátlak, alebo násilie reprezentujúce tuposť a všemocnosť sluhov komunizmu...
Veľa ľudí dnes vníma Štátnubezpečnosť ako bezmocnú bandu diletantov neschopnú akejkoľvek systematickejpráce. Ale ak by to čisto hypoteticky bolo tak, koho sa tu potom ľudia vyše 40rokov báli? Pred kým utekali do zahraničia, držali huby a krok? Kto ichsystematicky prenasledoval a zatváral do väzenia? Čo bolo hlavnou zbraňoukomunistického režimu? Snáď armáda? Verejná bezpečnosť? Nie. Od nepamäti bolanajsilnejšou zbraňou informácia, ktorá ruka v ruke so špicľovaníma udavačstvom najviac pôsobila na zastrašovanie ľudí. V Československu bola zosobnením tejto definície Štátna bezpečnosťa povedať jej nie vyžadovalo odvahu a presvedčenie.
