Centrálni bankári a vlády po celom svete sa môžu vzájomne potľapkávať po pleciach. Aj vďaka ich bleskurýchlej reakcii uvoľnenia menovej politiky s veľkoobjemovým kvantitatívnym uvoľňovaním bezprecedentných rozmerov spolu s fiškálnymi záchrannými balíčkami sa mnoho rizikových aktív, na čele s americkými akciami, rekordne rýchlo odrazilo z koronadna na nové rekordné úrovne alebo má aspoň kladný výnos od začiatku roka. A to napriek tomu, že globálna ekonomika sa z koronašoku ešte úplne nespamätala, výstup stále nedosahuje predkrízové úrovne, hoci prichádza k solídnemu oživovaniu.
Myslieť si, že za tieto stimuly nebude musieť v budúcnosti nikto zaplatiť (a nemyslíme tým doslovne, najmä v prípade fiškálnych) a nebudú mať nezamýšľané negatívne dôsledky, je mylné.
Po prvé preto, že koronavírus zasiahol viac chudobnejšie regióny a odvetvia, ktoré tvoria nižšiu pridanú hodnotu a kde sú tým pádom aj nižšie platy. Na vrchole šoku až 70 percent prepustených ľudí v USA pochádzalo z domácností s nízkymi príjmami. Menové stimuly robia málo, aby adresovali tento fakt, práve naopak, pomáhajú tým najbohatším, vlastníkom rizikových aktív. Príjmové a majetkové nerovnosti tým výrazne rozširujú. Po dekáde monetárnych stimulov, ktoré posunuli akciové trhy na rekordné úrovne pri tom, ako reálne mzdy bežných ľudí len stagnovali, sa vybudovalo životaschopné podhubie pre sociálne nepokoje. Existuje tak zvýšené riziko, že budú sprevádzané aj zápasom o to, či kapitalizmus ako spoločenské zriadenie (alebo aspoň jeho dnešná, už oslabená derivácia) bude pokračovať, keď bude prirodzene rásť popularita populistických lídrov, kým klasické strany zlyhávajú.
Po druhé preto, že s cieľom uchovať si moc a pri tlaku nekonečných sľubov neštandardných strán z opozície, ktorým bežný človek ľahko uverí, ale ktoré nemajú moc a oporu v ekonomickej realite, budú vlády hnať fiškálne stimuly a sociálne balíčky a s tým ruka v ruke aj zadlžovanie až na hranu udržateľnosti a možno aj za ňu. Kombinácia obrovskej kopy verejného dlhu vrátane štátnych záväzkov na penzie či zdravotnú starostlivosť, ktoré bude problematické pokrývať, vytvorí tlaky na to najprimitívnejšieho riešenie – tlačiť ešte viac peňazí a mať ešte väčšie deficity štátnych rozpočtov.
Toto je dôvod, prečo sa pod povrchom zdaného pokoja na finančných trhoch črtajú veľké zmeny súčasného hospodárskeho a sociálneho ekvilibria. Monetizácia dlhov, oslabovanie mien a možno aj rast daní budú prvými pokusmi o „riešenie“ problému. To nebude ďaleko od inflexného bodu zlomu, prečo by investori v ťažkých časoch mali držať štátne dlhopisy. Nebudú im výnosovo nič prinášať a nebudú akceptovateľné ani ako bezpečné miesto úschovy istiny. Môže to mať širšie negatívne vplyvy aj na ďalšie rizikové aktíva. Nehovoríme, že tento scenár s turbulenciami na finančných trhoch hrozí bezprostredne, no je možný z dlhšieho časového horizontu a je dobré sa naň pripravovať.
